Zdroj: Slovensý rozhlas
Andrej Fordinál, správca farnosti Sedembolestnej Panny Márie
Drahí bratia a sestry, milé deti, milá mládež, milí rozhlasoví poslucháči!
Liturgia Božieho slova dnešnej 3.adventnej nedele nás pozýva vystúpiť na púšť. Na púšť, kde opäť zaznieva hlas volajúceho proroka, muža pravdy, odvahy, muža jasných názorov a jasných postojov. A to bol a je hlas Jána Krstiteľa. Ten, ktorý aj nás pozýva k plnohodnotnému adventu a k snahe pripraviť cestu Pánovi. Teda skvalitniť náš život, možno naše medziľudské vzťahy v rodine, v práci, v škole. Pozýva k očisteniu nášho charakteru, k hľadaniu správnych hodnôt a prežívaniu úprimnej čistej viery. Pozýva nás na púšť. Púšť. So svojimi vyprahnutými skalami, mŕtvym pieskom bez života, kde všetko umiera, vnuká myšlienku a pocit ničoty. Človek je v nej nútený usilovne a namáhavo hľadať nejakú oázu, kde by mohol prežiť. Ale do púšte chodili aj mnohí filozofi, najmä stoici a novoplatonosti. Púšť bola pre nich synonymom tichého miesta, ktoré nazývali rustikácia, kde mohli v tichu premýšľať. Na púšti nachádzali inšpirácie aj mnohé osobnosti svetových náboženstiev. A do púšte boli povolaní ísť aj vodcovia starozákonného národa, Abrahám, Mojžiš, Dávid, starozákonní proroci - Ján Krstiteľ a aj sám Pán Ježiš. A po ňom mnohí otcovia púšte od 4.storočia až po dnes. Vychádzali na púšť, kde viedli asketický život a duchovný boj so sebou samým, so svojimi vášňami, slabosťami a azda viedli tam ten najťažší boj s tým najväčším pokušiteľom, s otcom lží, s diablom. Takto postupne vzniká tzv. spiritualita púšte, ako píše sv. Bernard. "Kto túži počuť Boží hlas, nech sa uchýli do samoty." Tento hlas neznie na námestiach. Boh nehovorí s tými, ktorí sú mimo seba. Vieme, že púšť je aj symbolom ľudskej pominuteľnosti. So svojimi výzvami: Človeče, zastav sa! Človeče, kam kráčaš? Púšť akoby sa nás pýtala alebo nám jasne hovorila: Pozor, čaká ťa stretnutie s Bohom. Si len človek. Nič viac. Pobyt na púšti pre Abraháma, Mojžiša a Eliáša bol súčasťou ich duchovnej cesty, ich cesty viery a mnohých skúšok, cesty dozrievania, ich vlastných rozhodnutí a stretnutí s Bohom. Krásny biblický symbolizmus môžeme objaviť v Biblii, kde Egypt, z ktorého utekal izraelský národ s Mojžišom, bol obrazom otroctva hriechu a ľudskej duchovnej biedy. A púšť, po ktorej išli z Egypta, sa tak stala symbolom duchovnej cesty obrátenia a cesty do zasľúbenej zeme, ktorá je dnes pre nás symbolom plného života v Kristovi, života s Ježišom v prítomnosti aj v budúcom čase, ako to spomína sv.Pavol v Liste Kolosanom. Putovanie starozákonného ľudu na púšti sa tak stalo aj symbolom našej cesty skúšok a ľudskej vzbúr voči Bohu. Keď si dávame tie otázky: Prečo? Prečo práve ja? Prečo utrpenie? Prečo je tu smrť? Kde si, Bože? Si naozaj láskou? Máš o mňa záujem? Vieš, čo prežívam? Áno, takto sa, bratia a sestry, púšť stáva aj školou života a akéhosi nášho veľkého absolútna, školou pravdy, školou o sebe, školou o Bohu, školou pravdy o ľudskej existencii, zmysle života, k pochopeniu ľudskej závislosti na Bohu a k hľadaniu a vytváraniu správneho rebríčka hodnôt.
Známa duchovná osobnosť páter Volen píše: "Ticho púšte je viac než ústranie, mlčanie, pretože vo svojej prázdnote privádza človeka k hranici jeho slabosti a jeho bezmocnosti. Núti ho tak hľadať silu len v Bohu. Nesie v sebe znamenie chudoby, krajiny jednoduchosti, strohosti a úplnej bezmocnosti. Bezmocnosti človeka, ktorý zrazu objavuje svoju slabosť. Je to pokus ísť v ústrety stretnutia s Bohom vo svojej nahote a slabosti.
Drahí bratia a sestry, v dnešnom Evanjeliu prichádzajú na púšť starozákonní kňazi a leviti ako vyslanci farizejov a pýtajú sa Jána Krstiteľa: Kto si? Všimnime si, že Ján odpovedá pravdivo a s veľkou pokorou. "Som len hlas." Nič viac. Som len hlas poslaný od Boha zvestovať najväčší zázrak tejto zeme - príde Vykupiteľ a Spasiteľ, Boží Syn. Pripravte mu cestu. Cestu k svojmu srdcu. Kto si ty? Pýtali sa Jána. Toto je však dôležitá otázka aj pre nás. Aj advent je časom spoznávania seba, svojej hodnoty. Kto vlastne som? Aby sme hľadali svoju dôstojnosť a svoju krásu. Ale zároveň je to aj čas hľadania a uvedomovania si svojich limitov, svojich slabostí a neschopností byť stopercentný vo všetkom, čo je však veľakrát veľkým problémom pre človeka dnešnej doby. Priznať si, že nie som ten dokonalý. Teda, Bože, kto som? Pomôž mi odhaliť dôležitú pravdu o sebe, aby som si uvedomil, že som bol stvorený na tvoj obraz, že som dostal od teba jedinečnú a neodňateľnú dôstojnosť. Že nie som niečím, ale niekým. Že som schopný poznávať, slobodne sa dávať, že môžem vytvárať vzťahy, že som aj ja darom tvojej lásky, že aj keď mám svoje limity, ťažkosti, slabosti, že aj keď som možno postihnutý, psychicky alebo telesne, že i napriek tomuto obmedzeniu a utrpeniu zostávam človekom. Človekom, ktorý má svoju hodnotu a dôstojnosť, po ktorej nikto nemá právo šliapať. Tak ako aj ešte nenarodené deti sú tiež osobami od okamihu počatia, a preto ich treba chrániť a nie ničiť alebo využívať na vedecké pokusy. Veď to je prejav najväčšieho násilia a nezodpovednosti ľudského charakteru.
Drahí bratia a sestry, milá mládež, milé deti, sme takto pozvaní Jánom Krstiteľom vykročiť v advente aj cestou sebaprijatia a sebaúcty. Je to cesta veľmi dôležitá, aby sme potom vedeli prijať a mať v úcte ľudí okolo seba a zároveň aj Boha, aby sme vedeli vytvárať zdravé a pekné medziľudské vzťahy, aby sme dokázali byť tolerantní, ľudskí a citliví na ľudskú bolesť a trápenie. Ján Krstiteľ nás pozýva vytvoriť si púšť vo svojom srdci, teda mať konečne čas na seba, na prehodnotenie svojho života a započúvať sa do Božej prítomnosti. Milí bratia a sestry, priznajme si, väčšina z nás žije v jednom kolotoči mnohých starostí, povinností, hluku, rýchleho životného tempa, a tým strácame silu, vnútorný dych, až sme veľakrát duchovne vyprahnutí. A možno aj preto nás dnes prorok Izaiáš v prvom čítaní hovorí: Radosťou jasám v Pánovi. On ma zaodial rúchom spásy, plášťom spravodlivosti. Vidíme v tom nádherný obraz Božieho záujmu a starostlivosti o človeka. Boh vie, že ho potrebujeme, že bez neho sme stratení, že potrebujeme čerpať silu, pravú Božiu múdrosť, že potrebujeme Božie odpustenie a pevnú nádej, že náš život má zmysel. Počúvať Boha. Ale aj to je umenie.
Veľký duchovný autor páter Ján Danek opisuje príbeh hľadajúceho mladého muža. Tento muž si povedal: Chcem počuť Boží hlas. A čakal, počúval zvuky okolo seba, no Boh neprehovoril. Preto siahol po knihe kníh, Biblii. Teraz ku mne bude hovoriť Boh v Ježišovi Kristovi, myslel si a chvíľu čítal. Lenže myšlienky mu utekali ako splašené mravce. Z rádia bolo počuť vysielanie denných správ a televízna obrazovka ponúkala zábavný program. Ani teraz Boh k nemu neprehovoril. Tak sa tento mladý muž pokúšal modliť. Ale nemohol sa na modlitbu sústrediť. Ani vtedy, keď sa išiel modliť do kostola, pretože kostol stál veľmi blízko hlavnej cesty a steny kostola nemohli zadržať hluk mesta. V tomto kostole počúval autá a hluk lietadiel. Myslel na ľudí v lietadle a ich ciele. Myslel na rôzne značky áut. Myslel na všetko, čo sa deje v meste. Nakoniec už sa modlili iba jeho ústa. Hlava a jeho srdce už zabudli, že sa chcel stretnúť s Bohom. A Boh mlčal. Mladý muž sa nakoniec vzdal toho, že chcel počuť Boží hlas. Ako ho mám počuť, keď sa predo mnou schováva?, povedal si. Aj tak Boh mlčí. Od tej chvíle sa staral už len o to, čo ho práve zaujímalo. No v hĺbke svojej duše bol stále nespokojný. Raz sa rozhodol ísť na dovolenku do hôr. Dostal sa na miesto, kde sa akoby zatajil dych, kde bolo úplné ticho. Mladý muž sa posadil na veľký balvan a položil si hlavu do dlaní. Bol tam úplne sám a cítil, ako mu bije srdce. Počúval zvuky, ktoré však neprichádzali. No zrazu zachytil Boží hlas. Nie ušami. Tie vnímali len pískanie vetra. Odniekiaľ vo svojom srdci cítil, že Boh je blízko neho. Nevedel si vôbec vysvetliť, ako môže človek vnímať niečo, čo nepočuje. Len počúval a zároveň mu bolo jasné, prečo bol Boh dovtedy nemý.
Drahí bratia a sestry, ktorýsi z múdrych duchovných spisovateľov napísal: "Boh hovorí stále, ale človek sa musí naučiť počúvať a k tomu potrebuje trochu ticha a veľa ticha v sebe samom." Nebojme sa oslobodiť sa od hluku dnešného sveta. Človek k svojmu osobnostnému i duchovnému rastu potrebuje takéto tiché zastavenie počas dňa, prehodnotenie života, spätnú väzbu. Potrebuje počúvať i Boha, nielen seba a hluk tohto sveta. Potrebuje počúvať aj svoje svedomie, ktoré je tiež Božím hlasom v nás, aby sme zostali ľudskí a citliví. Púšť nás pozýva učiť sa a počúvať aj svojich blízkych, viesť ozajstný dialóg. Počúvať svoju manželku, ktorá môže byť tiež zranená, počúvať svoje deti, ktoré túžia počuť aj svojich rodičov, cítiť ich záujem a ochotu poradiť, usmerniť. Musíme vedieť počúvať aj svojich priateľov, kolegov, spolužiakov a dávať si pozor na našu častú povrchnosť a neochotu venovať čas človeku vedľa mňa. Ale potrebujeme sa učiť počúvať aj svoje telo, ktoré veľakrát vysiela signály vyčerpania a straty síl, no my si to nechceme priznať. Možno až vtedy, keď sa ocitneme v nemocnici na lôžku. A zároveň sa musíme učiť počúvať svoju dušu, cez ktorú k nám prehovára sám Boh. Teda počúvať svoju dušu, počúvať Boha, aby sme sa vedeli vždy vrátiť na správnu cestu, keď možno zlyháme, stratíme správny smer svojho života, keď niekoho zraníme alebo urobíme zlé rozhodnutie. Boh je vždy ochotný otvoriť človeku oči, vyliečiť rany našej duše po hriechu. Je vždy ochotný zdvihnúť nás a dodať síl. Dodať síl aj odvahy, aby sme vedeli správne rozlíšiť dobro od zla, ako nás k tomu vyzýva sv.Pavol v dnešnom druhom čítaní. Lebo iba tak zavládne v našich srdciach to, po čom túži každé ľudské srdce, a to je pokoj. Pokoj srdca, pokoj v našich medziľudských vzťahoch, rodinách, práci, škole. My vieme, že stelesnením tohto vzácneho pokoja je sám Ježiš Kristus. On je pôvodca tohto daru, ako ho nazýva prorok Izaiáš. Nazýva ho Kráľom pokoja. Preto využime ešte ostatné dni adventu a nebojme sa vstúpiť do púšte ticha a Božej prítomnosti. Nie je ľahké počúvať Boha, ktorý odhaľuje pravdu o nás. Tú mnohí nechcú počuť, a preto prehlušujú toto ticho, aby nemuseli meniť svoj život a tak si priznať, že potrebujú Božie odpustenie alebo čosi vo svojom živote radikálne zmeniť. Ale tak nikdy nenájdu to, po čom túži ich srdce. Tak je na nás, drahí bratia, sestry, milá mládež, milé deti, ako sa rozhodneme. Či dokážeme počúvať Boha, ktorý, vieme, je tou pravou Cestou, najčistejšou Pravdou a opravdivým Životom. Amen.
