Mons. Ján Formánek, generálny vikár
Milovaní bratia a sestry,
Pán Ježiš mal mimoriadnu lásku k trpiacim a opusteným. Oni boli najbližší jeho Božskému Srdcu. A nijaká ľudská bieda ani duchovná ani telesná mu nebola cudzia. Veď prišiel hľadať to, čo bolo stratené, obviazať choré a kriesiť mŕtve. V dnešnom evanjeliu vidíme, ako človek postihnutý malomocenstvom prichádza za Ježišom, padá na kolená a s hlbokou dôverou mu hovorí: "Ak chceš, môžeš ma očistiť." Vieme, čo bolo malomocenstvo v tom čase. Vieme, ako malomocní museli opúšťať život spoločenstva a museli sa zdržiavať na opustených miestach. Ale myslím si, že ešte väčšia bolesť bola tá duchovná, pretože malomocní boli nielen vylúčení zo spoločenstva ľudí, ale súčasne aj zo spoločenstva Božieho ľudu. Boli pokladaní za nečistých. A preto malomocný z evanjelia prosí Ježiša: "Ak chceš, môžeš ma očistiť." A Ježiš sa ho dotýka svojou Božskou mocou, uzdravuje jeho telo i dušu. Hoci mu zakázal, aby nikde nehovoril o tom, čo sa stalo, nečudujeme sa, že všade rozprával o tomto Božom milosrdenstve, ktoré mu Ježiš preukázal. Bratia a sestry, aj v dnešnom svete, hoci malomocenstvo sa dá vyliečiť, je mnoho malomocných. Štatistiky uvádzajú okolo 11 miliónov, pretože títo úbohí postihnutí nemajú na lieky, aby sa mohli vyliečiť. A keď hovoríme o malomocenstve telesnom, musíme hovoriť aj o malomocenstve ducha, duše, ktoré spôsobujú hriechy. Pre mnohých hriech dnes už nejestvuje. Mnohí hriech úplne vygumovali zo slovníka moderného človeka. Pre mnohých hriech je niečo, čo nás spája s dávnou minulosťou, čo nepatrí do modernej doby, ba dokonca sú takí, ktorí tak prevrátili hodnoty, že zlo a hriech pokladajú za niečo normálne a prirodzené. Bratia a sestry, ale nech sa ľudia akokoľvek budú pozerať na hriech, hriech zostáva a zostane urážkou nekonečnej Božej lásky. Hriech narúša Bohom stanovený poriadok medzi človekom a Bohom a medzi ľuďmi navzájom. Hriech zostane tým Kainským znamením, ktoré sa vpíše do duše človeka a súčasne napáda aj celú bytosť človeka. Niekedy je možné vidieť napríklad na tvári hriešny život človeka. A hriech vždy bude zvyšovať tú hladinu utrpenia vo svete. A preto aj my dnes, bratia a sestry, nemáme inú cestu, inú možnosť, ako sa zbaviť tohto duchovného malomocenstva, ako ísť za Ježišom. Ako skrúšení srdcom prosiť: Pane, ty ma môžeš očistiť. A Ježiš, ktorý sa neštítil nijakej ľudskej slabosti, určite každému povie: Chcem, buď čistý! Aby sme mali istotu, že ozaj sa dotkol svojou milosťou nás hriešnikov, ustanovil aj veľkonočnú sviatosť, ktorú voláme sviatosť zmierenia, svätú spoveď. On to bol, ktorý poveril svojich služobníkov, aby v jeho mene očisťovali, oslobodzovali od duchovného zla a v jeho mene prebúdzali človeka k novému životu. Žiaľ, mnoho je veriacich, ktorí si nevážia túto sviatosť, tento dar Ježišovej lásky. Žiaľ, že mnohí pohŕdajú touto sviatosťou. Ale, bratia a sestry, márne si budeme prikrášľovať. Zlo vždy zostane zlom. A zlo nemôže nikomu priniesť požehnanie.
A po tretie, poznáme aj malomocenstvo srdca, ktoré slávi dnes triumfy. Koľko je bolesti vo svete! Ale necítite, bratia a sestry, ako sa neustále viac a viac uzatvárame do akejsi ulity? Ako čoraz viac nechceme vidieť a počuť? Ba niekedy aj povieme: Čo ma po ňom. Mal si dávať pozor. Nebolo by sa mu stalo to alebo ono. Takýto postoj, bratia a sestry, k trpiacemu človekovi nemá nič spoločné s evanjeliom. To je postoj farizejov a zákonníkov, ktorí v každom nešťastí, v každej chorobe, v každom utrpení videli Boží trest. A Ježiš takéto predstavy odstránil. Ježiš nás naučil, že utrpenie a bolesť, to nie je trest. To často býva aj prejav Božej lásky. Kresťanstvo, bratia a sestry, vieme, že prinieslo do pohanského sv eta milosrdenstvo, súcit a lásku a predovšetkým lásku k trpiacim, opusteným, starým a chorým. Veď vieme, že vtedy aj najväčší myslitelia pokladali súcit s trpiacimi za slabosť. A bolo to kresťanstvo, ktoré práve skrze lásku začalo pretvárať srdcia, tvrdé srdcia aj pohanov. My vieme, že to bola Cirkev, ktorá dávno predtým, ako sa rôzne spoločenské organizácie snažili či už o hospice, nemocnice, útulky, starobince, že to bola Cirkev, ktorá ich budovala, že v lone matky Cirkvi vyrástli zástupy tých, ktorí obetovali svoj život práve tým najposlednejším, ktorým slúžili. A môžeme povedať, že dnes zase je to práve tá sila viery, ktorá nás učí milovať Boha, ale cez človeka, a najmä cez človeka trpiaceho, úbohého. A vďaka Bohu svet má mnoho takýchto horlivcov obetavej lásky. Vďaka Bohu sú stále ľudia, ktorí vidia aj toho druhého a slúžia, ako môžu. Preto vás dnes prosím, bratia a sestry, aby sme si spomenuli na všetkých, ktorí uskutočňujú tento príkaz lásky k človeku. Aby sme si spomenuli na všetkých, ktorí si ako svoje povolanie vybrali, aby takto slúžili. Spomeňme si na všetkých drahých rodičov, ktorí majú postihnuté deti a odmalička ich opatrujú, milujú ich tak ako rodičia, ktorí milujú deti zdravé. Títo zvlášť potrebujú našu pomoc, prejav našej lásky. A modlime sa často, aby Boh vzbudzoval povolanie, aj kňazské povolanie, ale aby počuli tento hlas mladí ľudia, ktorí majú radi ľudí, modlime sa aj za nové lekárske povolania a za tých, ktorí vykonávajú zdravotnícke služby, aby Boh v nich vzbudzoval dobré srdce. Pretože vieme, nielen lieky uzdravujú, ale predovšetkým ľudský prístup lekára, kňaza či iných pracovníkov, ktorí sa starajú o človeka, ktorý vtedy najviac potrebuje pomoc. A preto, bratia a sestry, my ako veriaci nezatvárajme sa do ulity, dajme veľký pozor na malomocenstvo aj duše, ale aj malomocenstvo srdca. Aj dnes, keď sme tu prítomní v blízkosti Ježišovej, a najmä, keď pôjdeme k stolu Pána, keď sa nás bude dotýkať s vojou milosťou tak, ako sa dotkol malomocného v dnešnom evanjeliu, zvnútra svojho srdca prosme: Pane, očisti ma. Pane, posilni ma. Pane, daj mi silu, aby som niesol pochodeň tvojej lásky, aby som uzdravoval aj ja a liečil, aby som bol balzamom na ubolené rany, ktorých je v tomto svete tak mnoho. Toto je prosba, ktorú dnes vkladáme do Božích rúk a veríme, že z nášho stretnutia s Ježišom dnes budeme odchádzať s novým pohľadom na bolesť, utrpenie a predovšetkým na utrpenie tých najposlednejších, o ktorých Ježiš povedal, že čokoľvek ste urobili jednému z tých najposlednejších, to ste urobili mne. Amen.
