Zdroj: Slovenský rozhlas
Marián Bér, kaplán Bratislava-Blumentál
Neraz môžeme okolo seba počuť reči o tom, že náboženstvo a vôbec viera je niečo nekreatívne, ba často niečo spiatočnícke, že kresťan je niekto, kto spomaľuje vývoj, nevie kráčať s dobou a stojí v ceste rozvoju človeka. Práve vtedy sa kresťan vo svojom vnútri môže cítiť trochu prišliapnutý.
Dnešné Božie slovo nás pozýva uvedomiť si, že to nie je pravda. Ježiš nás volá prežiť v sebe veľkosť záväzku, ktorý ako kresťania máme voči Bohu i voči svetu. Cirkev celé roky hovorí o kresťanovi ako o takom, ktorý je povolaný život budovať a podporovať ho. Napríklad pápež Pius XII. vo svojej encyklike O Cirkvi ako Tele Kristovom odsúdil blud - quietizmus, v ktorom je odsúdený postoj kresťanov, ktorí hovoria, že všetko je vecou Božou a že aktivita človeka je vecou podradnou. A napokon Druhý vatikánsky koncil v Konštitúcii o Cirkvi takisto sa zaoberá týmto problémom a kresťanom kladie na srdce, aby sa aktívne podieľali na budovaní sveta, aby počúvali Božie slovo a do praxe uvádzali to, čo počujú. Teda kladie sa tu dôraz na človeka, na jeho vôľu a ochotu spolupracovať s Božou milosťou.
Túto myšlienku dnes s veľkou vážnosťou podporuje Božie slovo. V každom prípade z toho cítime, že nie sme tu preto, aby sme strkali hlavu do piesku ako pštros a nevideli problémy okolo seba. Kresťan má byť v čele. Má byť tým, ktorý je za mnoho zodpovedný, ba za viac zodpovedný, pretože veľa dostal. Možno tak v duchu jezuitského hesla - Modli sa, ako by všetko záviselo od Boha, a pracuj tak, ako keby všetko záviselo od teba. To je alebo má byť pohľad kresťana, pretože život, ku ktorému je povolaný, sa musí rozpínať a ísť dopredu. Nám je to možno jasné. Čo by to bol za život, ak by tam nebolo tvorenie? Každý je povolaný k tvorivosti, či už človek v bežnom, všednom živote, možno v práci alebo v škole, takisto človek pripútaný na lôžko v chorobe alebo človek v jeseni svojho života. Ak čosi stojí, už to nie je život, už je to živorenie a postupné odumieranie. To platí o kresťanovi na prvom mieste. On musí rásť, musí tvoriť, musí rozvíjať to, čo dostal od Boha ako dary. Nemôže byť kráskou, ktorá sa so smútkom pozerá na seba v zrkadle, lebo jej krása odchádza. Kresťan ide dopredu, či už berieme jeho život z hľadiska pozemského, prirodzeného alebo z jeho duchovného hľadiska, čo prijal v okamihu krstu. Ako vieme, sme Božie deti od okamihu krstu a v tomto samotnom mene je vyjadrené to všetko, k čomu nás zvlášť dnes Boh v Božom slove pozýva. Ak sme Božie deti, žije v nás Boh. Vo chvíli krstu Boh neviditeľným spôsobom vstúpil do nášho života, prijali sme závdavok jeho prirodzenosti. Kresťanská filozofia nazýva Boha, že je čistý akt, plnosť života. Ak my máme na ňom účasť, mali by sme vo svojom živote dokazovať maximálnu angažovanosť za život. Ani Ježiš neskončil svoju misiu na zemi tým, že svet vykúpil. On chce i ďalej žiť. Žiť vo svojom ľude, ktorý získal za cenu svojho života. Práve preto sme prijali tú zálohu večného života, účasť na Božej prirodzenosti. Ježiš je stále činný. A chce aj naše ruky, naše srdce, náš rozum, lebo takto chce pokračovať v nás. Sľubuje na konci tohto všetkého ešte celkom osobné stretnutie, kde toto naše ľudské dielo má byť dovŕšené a dokonané Bohom v oslávení. Ale ani to nebude odpočívanie v pravom slova zmysle. Budeme žiť v Bohu. Opäť radosť z prežívanej prítomnosti.
Preto, ak je tu dnes reč taká vážna, v žiadnom prípade nemusíme mať strach, ak sme pochopili, čo je životom kresťana a kde sa má on napojiť. Je to ohrozenie iba pre toho, kto vložil všetku svoju ľudskú istotu do pozemských hodnôt, kto vkladá svoju nádej iba do toho, čo je okolo neho. Kresťan je pozvaný rozvíjať svoje schopnosti a s Božou pomocou zapájať sa do každého dobrého diela. Teda Božiemu životu, ktorý v nás je akoby v zárodku, máme pomôcť prísť na svet. Každý náš skutok má byť pokresťančený.
Môžeme si to priblížiť na príklade matky - rodičky, ktorá by vo vrcholnej chvíli svojho poslania odmietla vydať život na svet. To isté platí o kresťanovi, ktorý, dovolím si to prirovnanie, je tehotný Božím životom v sebe. Ak on nie je ochotný tomuto životu pomôcť k plnému uplatneniu, stáva sa preňho toto vyznačenie smrteľnou ranou. Zomrie v takom účtovaní, o akom sme počuli v evanjeliu. Bola mu darovaná dôvera a miesto nej je tu sklamanie. Nevyužil šancu, nevyužil príležitosť, ktorú mu dal Boh, v dôvere.
Obraz tých troch z evanjelia to perfektne vystihuje. Ide o obrovské sumy. Je to najvyššie platidlo v tej dobe. Ide tam asi o päťstotisíc, dvestotisíc a stotisíc. Takúto sumu dal Pán týmto ľuďom a nakoniec to všetko sa malo obrátiť v ich prospech, nie v prospech pána. To jasne z tohto evanjelia zaznieva. Ten posledný však bol špekulant a nemal ochotu na najmenšie riziko, na najmenšie podnikanie, ba zdá sa dokonca z jeho reči, ako by chcel pánovi vyčítať. "Pozri sa, ty si nespravodlivý, lebo si to predchádzajúcim zhrabol, ale ja ti dávam, čo si mi dal." Žiaľ, zabudol na to, že dar, ktorý dostal, bol prejavom dôvery a mal poslúžiť jemu a nie pánovi. A tak je to i v našom živote.
Kiež sme teda tvoriví v našom živote a snažili by sme sa všetko využiť po dobrom. Tak to hovorí aj svätý Augustín. "Bežme, ale po tej správnej ceste, aby sme sa nerozbehli iba po zemi, ale videli predovšetkým to Božie naštepenie nového života v nás.
