Zdroj: Slovenský rozhlas
Vladimír Turzo, rímskokatolícky kňaz, náboženské vysielanie
Možno ste zachytili správu, že krachuje jedna z najznámejších leteckých spoločností na svete. V takýchto vyhrotených situáciách je ťažké nájsť vinníka, zodpovedného za kolaps podniku. Jedna zo zainteresovaných stránok vyčíta, že vina je na strane odborov, ktoré zablokovali navrhované ozdravujúce kroky, ktoré by so sebou priniesli aj nevyhnutné prepúšťanie zamestnancov. To je nepopulárne a mnohým sa zdá aj nespravodlivé riešenie.
Keby sme evanjelium, ktoré sme práve počuli, situovali do súčasnosti a odohralo by sa v konkrétnych podmienkach demokratickej spoločnosti, pravdepodobne by mal hospodár - pán vinice tiež vážne problémy s odbormi.
Ako to, že tí, ktorí pracovali iba hodinu boli rovnako odmenení ako iní, ktorí museli v ťažkej práci znášať celodennú horúčosť? Ak tvrdíme, že Boh je spravodlivý, ako je to možné, že tu koná nespravodlivo? Aspoň tak sa nám to zdá na prvý pohľad. Slová dnešného evanjelia patria naozaj medzi tie nie ľahko pochopiteľné.
Ak Ježiš toto podobenstvo použil, určite sledoval nejaký cieľ, ktorý nemusí byť hneď zjavný. Zrekapitulujme si niektoré hlavné myšlienky.
Hospodár vyšiel niekoľkokrát za deň na námestie, aby zavolal nádenníkov pracovať do svojej vinice. Vždy našiel tých, ktorých ešte nikto nenajal a pozval ich pracovať k sebe.
V Ježišových časoch neexistovali ročné kontrakty alebo zmluvy na dobu neurčitú. Robotníci sa najímali na jeden deň. Nemožno povedať, že by niektorí z nich nechceli pracovať. Jednoducho ich nikto nenajal. Bola to vo veľkej miere otázka šťastia, či sa im ujde v ten deň práca. Je nám sympatické, že ešte aj hodinu pred záverečnou hospodár vychádza, aby našiel tých nečinne postávajúcich na námestí. Asi nebol motivovaný nedostatkom pracovníkov vo svojej vinici. Nemohlo byť predsa rentabilne najímať robotníkov na jedinú hodinu. Je zrejmé, že hospodárovi nešlo principiálne o zisk, ale o nádenníkov. Ich osud mu jednoducho nebol ľahostajný. V tejto črte hospodára spoznávame Božiu univerzálnu spásonosnú vôľu, ktorý "chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu" (1Tim 2,4). Boh chce všetkých ľudí vo svojom kráľovstve. Vopred neexistujú žiadni vydedenci, nezaujímaví alebo bezperspektívni ľudia. U Boha žiadna hodina nie je nevhodná, aby nepovolával k plnohodnotnému životu s ním. Niet nevhodného času, v ktorom by Pán netúžil otvoriť človeku vstup do nebeského kráľovstva. Kristus to prakticky demonštroval, keď na kríži povedal kajúcemu lotrovi spásonosné slová: "Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji" (Lk 23,43). Jedinýkrát v evanjeliu nachádzame takýto jasný Kristov výrok, ktorým prehlasuje niekoho spásu. Zachránil lotra doslova v posledných okamihoch života. Zanechal nám tým úžasne povzbudzujúce posolstvo nádeje. Pre nikoho tu na Zemi, nie je neskoro, aby sa nechal premeniť Božou milosrdnou láskou a otvoril sa jeho odpusteniu a spáse.
Ježišovi poslucháči si ďalej mali uvedomiť, že neexistujú privilegovaní adresáti spásy, tak ako si to predstavovali napríklad farizeji a zákonníci. Ježišovo podobenstvo je zároveň proroctvom, ktoré predpovedalo, že nielen Židia, ale aj pohania budú dedičmi Božieho kráľovstva. A potom aj tí, o ktorých by to žiadny pravoverný žid nebol predpovedal.
Na vlastnej koži to zažil Matúš, autor dnešného evanjelia, ktorého liturgická spomienka pripadá práve na 21. septembra. Ako mýtnik patril do kategórie verejných hriešnikov, o ktorých mala väčšina tú najhoršiu mienku ako o zlodejoch a kolaborantoch s nepriateľom. Vieme si živo predstaviť Matúša, ako viac menej znudene sedí pri stolíku a vyberá mýto. Možno v duchu čakal na svoju príležitosť robiť konečne niečo zmysluplnejšie. V tom čase veľa príležitostí nemal. Väčšina ním opovrhovala a keby sa aj bol rozhodol zmeniť svoj život, čo bolo vôbec ťažko predstaviteľné, zažil by pravdepodobne hlavne neprijatie a odmietnutie. Matúš bol jednoducho nežiaduci, persona non grata. V našom dnešnom podobenstve ho môžeme vidieť ako nádenníka, ktorého nikto nenajal a prípadne zámerne prehliadal. Musel prísť pán vinice, Ježiš Kristus, aby ho povolal: "Poď za mnou. Poď aj ty do mojej vinice. Aj keby to malo byť na jedinú hodinu. Dostaneš odmenu ako všetci ostatní. Nie preto, že si to zaslúžiš, ale preto, že pre mňa máš cenu, pretože mi na tebe záleží."
Keď nastal čas zúčtovania, poslal hospodár svojho správcu, aby vyplatil nádenníkov, počnúc tými, ktorí pracovali najmenej. A začal vyplácať, každému po denári. Tu môžeme správcovi vyčítať vyslovene nediplomatický prístup. Ak ako prvých vyplatil tých, ktorí pracovali najmenej, je jasné, že všetci ostatní budú svedkami tohto zvláštneho spôsobu odmeňovania a nebude sa im to páčiť. Preto nás pobúrenie tých najviac upracovaných ani veľmi neprekvapuje. Povieme si, mal úmyselne zvoliť opačné poradie a vyhol by sa tak zbytočným nepríjemnostiam. Ježiš v podobenstve zjavne chcel podčiarknuť tento neprehliadnuteľný detail. Chcel, aby všetci videli, že aj tí poslední dostanú rovnako ako prví. Chcel, aby všetci boli svedkami hospodárovej veľkodušnosti. Jeho konanie nám pripadá zvláštne, nelogické a ľudsky ťažko pochopiteľné. To však nie je v dnešnej bohoslužbe slova nič nové, že Boha nechápeme. Už v prvom čítaní nás upozorňuje: "...moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty - hovorí Pán. Ako sú nebesá vyvýšené nad zem, tak sú moje cesty vysoko od vašich ciest a moje myšlienky od vašich myšlienok." (Iz 55,8-9) Božie myšlienky nie sú totožné s našimi, a preto im nie vždy musíme rozumieť.
Máme príležitosť uvedomiť si, ako vlastne vnímame Boha. Možno ho často posudzujeme, nechápeme jeho konanie, pripisujeme mu zodpovednosť za veci, ktoré sme zavinili my alebo iní. Alebo vo svojej obmedzenosti Bohu vnucujeme, aby konal podľa nás. A pritom si neuvedomujeme obrovský rozdiel medzi tým, kto sme my a kto je On a navyše medzi ohraničenosťou nášho poznania a plnosťou a dokonalosťou, s akou Boh pozná nás a celý svet.
Nádenníci teda obviňujú pána vinice z nespravodlivosti. V jeho odpovedi je kľúčové posolstvo: "Priateľu, nekrivdím ti. Nezjednal si sa so mnou za denár?" Hospodár nekonal nespravodlivo, pretože im dal presne to, na čom sa dohodli. A navyše, Pán je slobodný nakladať so svojím, ako chce: "Nesmiem so svojím robiť, čo chcem? Či na mňa zazeráš preto, že som dobrý?" Boh môže a často aj koná nepredvídateľne, nie podľa našich schém. Človek nemá právo žiadať od Boha, aby vydával počet zo svojho konania. Jeho spravodlivosť je vyššia než naša - ľudská. Napriek tomu sme denne svedkami, že ktosi spytuje Bohu svedomie. Prečo konal tak či onak. Je to otázka dôvery. Ak mu dôverujem, že je milujúci Otec, ako ho môžem obviniť, že koná zle? Že nie vždy rozumiem, to je vcelku logické. "Ako sú nebesá vyvýšené nad zem, tak sú moje cesty vysoko od vašich ciest a moje myšlienky od vašich myšlienok."
Boh je dobrý a aj tomu poslednému chce dať toľko, koľko chce a koľko ten druhý potrebuje. Svoje kráľovstvo otvára aj tým, ktorí prídu v poslednej hodine. Božia dobrota prekonáva parametre striktnej spravodlivosti, čiže odmeny, ktorú je zamestnávateľ povinný vyplatiť svojím zamestnancom. Boh neporušuje spravodlivosť, ale presne naopak, realizuje ju ešte plnším spôsobom. Večný život, ktorý nám dáva, nie je odmena, ktorú si môžeme nárokovať ako nevyplatenú mzdu. Je to dar, ktorý dostávame z Božej dobroty. Sv. Augustín hovorí: "Keď Boh odmení naše zásluhy, nerobí nič iné, než že korunuje svoje dary." V konečnom dôsledku, "večný život" je Boh sám, ktorý sa dáva. A kto si to môže vyslovene zaslúžiť?
V dnešnom podobenstve rovnaká odmena pre všetkých, bez rozdielu odpracovaných hodín, však neznamená, že Boh nestojí o pracovitosť, usilovnosť, alebo že by si nebodaj nevážil tých, ktorí pracovali celý deň. Stačí si spomenúť na Ježišov výrok, že aj pohár vody podaný s láskou bude odmenený. Alebo veľavravné podobenstvo o talentoch. Človek sa má snažiť, aby vydal počet zo všetkého, čo dostal. A každé jedno gesto lásky má u Boha cenu.
Na priblíženie nám môže poslúžiť obraz, ktorý nájdeme v životopise sv. Terézie z Lisieux. Píše, že ako malá nechápala, ako dobrý Boh môže dať všetkým rovnakú slávu v nebi. Bála sa, že potom nie všetci môžu byť šťastní. S touto otázkou prišla za staršou sestrou Pavlínou, ktorá po smrti ich matky bola akoby jej druhou mamou. Pavlína kázala Terezke, aby vzala otcov veľký pohár, vedľa neho položila svoj malý pohárik a oba naplnila vodou. A potom jej položila otázku, ktorý pohár je plnší. Oba sú plné, odpovedala Terézia, pretože do nich nie je možné naliať viac vody. Tak ako plné poháre nie je možné viac naplniť, ale pritom je v nich podľa veľkosti rôzne množstvo vody, tak aj Boh dá v nebi každému toľko slávy, koľko je schopný prijať. Tak, že ani posledný nebude mať čo závidieť prvému.
Rovnakú slávu, čiže videnie Boha, dostane každý. Jediný denár, ktorý Boh ponúka všetkým, je nebeské kráľovstvo, ktoré Ježiš priniesol na svet: je to možnosť dosiahnuť spásu. Schopnosť prijať viac alebo menej, podobne ako v príklade s pohármi, však závisí od nášho osobného snaženia tu na Zemi. Kto bol schopný viac sa otvoriť Božiemu pôsobeniu tu, ten bude požívať väčšiu slávu v nebi. Pre každého v plnosti a dokonale.
Vráťme sa ešte raz k nášmu podobenstvu. Nádenníci sa rozhorčujú, že všetci dostali rovnakú mzdu. Očakávali by sme, že ak protestujú, budú žiadať, aby im Pán vyplatil viac než ostatným. Znelo by to v podstate logicky, kto viac pracoval, mal by viac dostať. Prekvapujúco však šomrú, že Pán dal všetkým rovnako. Nežiadajú viac pre seba, ale skôr menej pre ostatných. Už sme zdôraznili, že Pán nekonal nespravodlivo voči nim. Zjednali sa na denári a ten aj dostali. Uvedomujú si teda, že nemajú nárok chcieť viac pre seba, a preto chcú menej pre druhých.
Denár bola minimálna mzda, ktorú potreboval nádenník pre obživu svojej rodiny na jeden deň. Žiadať, aby hospodár vyplatil niekomu menej, prakticky znamenalo, chcieť, aby hladoval, aby nemal čo dať jesť svojej manželke a svojim deťom. Koniec koncov znamenalo to chcieť zničiť svojho blížneho. Závidia spolupracovníkom a hnevajú sa na veľkodušného hospodára.
Inšpirovaní týmto podobenstvom máme možnosť uvedomiť si dôsledky jedného z veľkých neduhov v medziľudských vzťahoch - závisti. Ak začneme závidieť svojmu blížnemu a nič s tým nerobíme, nesnažíme sa ovládať a odstrániť závisť zo svojho srdca, postupne prerastá do hnevu alebo až nenávisti. Závisť, hnev a nenávisť. Tieto tri hriechy idú často spolu. Bývajú sprevádzané silnými emóciami, ktoré dokážu zachvátiť celého človeka a nadlho ho ovládať. Ak sa raz človek naplní takýmto zlom, ťažko sa ho zbavuje. Je dobré si uvedomiť, že keď závidíme, hneváme sa alebo nebodaj nenávidíme, trpíme najviac my, nie tí druhí, ktorí sú predmetom tohto zla v nás. Trpíme, pretože sa necháme zožierať hriechom, vášňami a emóciami, ktoré nás otravujú a oberajú o pokoj. V prípade týchto neduhov, teda okrem hriechu, ktorý uráža Boha a otravuje medziľudské vzťahy, ide o veľkú hlúposť, pretože každý ubližuje sám sebe. To je mimochodom následok každého hriechu, ale tu je to akési viac vypuklé.
Nešťastnú úlohu v tomto smere v celospoločenskom meradle zohrávajú, žiaľ, veľmi často médiá. Keď vidím, že v médiách znovu a znovu pretriasajú zárobky politikov a príjmy tzv. celebrít a podobné zbytočné témy, v duchu sa pýtam: Komu takéto správy prospejú? Koho také informácie niečím obohatia? Kto ich potrebuje k životu? Vyrieši sa tým niečo, nastolí sa spravodlivosť? Zlepší sa azda svet? Alebo ide skôr len o účelové zahrávanie sa s emóciami čitateľov či divákov vo vedomí, že tieto správy vždy priťahujú pozornosť? A konzument správ sa dobrovoľne nechá kŕmiť, manipulovať a otravovať tým, čo vôbec nepotrebuje a čo mu vonkoncom neprospieva. A potom sa divíme, že okolo seba stretávame toľko nespokojných, nahnevaných a závistlivých ľudí. Netvrdím, že tieto správy sú toho jedinou príčinou, ale ak sme vyčerpaní a unavení zo života, určite nám nepomôžu k pokoju.
Závidieť materiálne dobrá je zlé, škodí to nám i tým, ktorí s nami musia žiť. Ešte horšie je to v prípade duchovnej závisti, ale to je téma, ktorú by bolo potrebné zvlášť rozobrať. Dnešné evanjelium nám môže teda poslúžiť ako podnet na zamyslenie, čo nosíme vo svojom srdci. Boh všetko negatívne v nás môže očistiť, uzdraviť a naplniť nás svojím pokojom. Ale musíme chcieť.
