Zdroj: Slovenský rozhlas
Vladimír Turzo, prodekan Teologickej fakulty UK v Bratislave
Drahí bratia a sestry, milí poslucháči Slovenského rozhlasu,
v Evanjeliu sme videli Ježiša, ku ktorému priviedli ženu prichytenú pri cudzoložstve a dali mu zákernú otázku: Mojžiš kázal takúto ženu ukameňovať. Čo povieš ty? Nech by odpovedal akokoľvek, obrátilo by sa to proti nemu. Ak by povedal: Pustite ju, obvinia ho, že sa protiví zákonu. Keby ju odsúdil na kameňovanie, stratí zástupy poslucháčov, ktorých fascinovalo jeho milosrdenstvo.
Žalobcov nezaujíma osud ženy. Nešlo im o ženu, ale o diskreditáciu Ježiša. A žena mala slúžiť len ako zámienka, ako prostriedok na dosiahnutie tohto cieľa. Pýtam sa: V čom sa odlišovali od muža, ktorý s ňou zhrešil? Ktorý ju tiež využil ako prostriedok pre svoju rozkoš, a teraz zmizol? Kde je ten muž? Nebol aj on zodpovedný za spoločný hriech cudzoložstva? Viem si predstaviť, že by sa aj on objavil na scéne neskôr, hodil kameň do ženy a zbavil sa tak nepríjemného svedka svojho hriechu. Je tu jeden zaujímavý psychologický moment. Kameňovanie bolo kolektívnym vykonaním trestu smrti, pri ktorom sa jednotlivec schoval za konanie masy. Môj kameň sa stratí v kope, ktorá dopadne na obžalovaného. Stačí, aby sa našiel jeden, ktorý hodí prvý, a ostatní sa pridajú. Podľa vtedy platného židovského zákona, ako to nachádzame v knihe Deuteronómium, týmto prvým mal byť očitý svedok hriechu, zločinu, za ktorý bol obvinený súdený. Ten mal na seba zobrať zodpovednosť a hodiť prvý kameň. Dnes s odstupom 2000 rokov sa správame podobne. Ak sa nájde jeden, ktorý hodí prvý, okamžite sa pridajú ďalší. Teraz sa však nesiaha po kameňoch, ale po pere alebo klávesnici písacieho stroja či počítača a vrhajú sa slová, obvinenia, polopravdy, výmysly, súdy, odsúdenia. Tiež ide málokedy o pravdu či spravodlivosť. Jeden hádže preto, že si tým ventiluje svoju nenávisť, hnev. Druhý preto, že mu za to platia, tretí len tak. Výsledok je takmer rovnaký. Na konci je uprostred človek, ktorý síce fyzicky žije, ale znemožnený, zdiskreditovaný, spoločensky mŕtvy. A hlavne – už si nikto nepamätá, kto hodil prvý. Veď ten kameň sa už dávno stratil v hromade, pod ktorou leží obeť.
Vráťme sa k Evanjeliu. Ježiš neodpovedal na otázku. Nenechal sa vyprovokovať. jeho slová siahajú ďalej do sŕdc všetkých zúčastnených i všetkých poslucháčov, ktorí počuli tieto slová, a teda i do našich sŕdc. Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí kameň. Po tejto výzve všetci postupne zdupkali. A zdupkať by sme museli všetci. A Pán, ktorý jediný mal právo ženu odsúdiť, ju neodsúdil, ale oslobodil. Odsúdil hriech. Už nehreš! Nepovedal jej: Choď, nič sa nestalo. Choď, a už nehreš! To znamená, zhrešila si. Bol to hriech. Ale choď. Choď v pokoji. Oslobodil ju. Neodsúdili ťa, ani ja ťa neodsudzujem. Dvojnásobne ju vrátil do života z duchovnej smrti, ktorou je hriech, a z fyzickej smrti ukameňovania. Jeho milosrdenstvo je väčšie ako ľudská duchovná bieda. A bez súdu a odsúdenia nechal ísť aj žalobcov, hoci z istého pohľadu ich hriech bol väčší ako hriech ženy. Ona sa síce dopustila vážneho previnenia cudzoložstva to je vážne previnenie. Ale hrešila z ľudskej slabosti. Oni však hrešili zo zloby. Zákerne a premyslene chceli Ježiša dostať, aby ho obžalovali, a neváhali využiť túto ženu ako prostriedok na dosiahnutie svojho cieľa. Čiže svojím spôsobom ich hriech je väčší, pretože je zo zloby a premyslený. Tak ako často aj v súčasnej dobe. Pán Ježiš neodsúdil však ani ich. Ale nepriamo im položil otázku na zamyslenie: A vy ste azda bez hriechu? Boh nás počas nášho pozemského života nikdy neodsudzuje. Nikoho. Prihovára sa nám, aby sme skúmali svoje vnútro a pohnútky svojho konania. Tým najintímnejším miestom, kde môžeme počuť jeho hlas, je svedomie. Tu na zemi nám všetkým dáva čas a milosť na to, aby sme sa zamysleli nad sebou a zmenili svoj život.
Drahí bratia, sestry, pôst je zvláštnym časom na pokánie. Ale každý jeden deň života tu na zemi je časom na pokánie časom priblížiť sa k Bohu. A my nevieme, koľko toho času ešte máme. Preto sa ho snažme využiť.
