Zdroj: Slovenský rozhlas
Mons. František Tondra, predseda KBS
Milí bratia v kňazskej službe a všetci ostatní bratia a sestry v kostole i pri rozhlasových prijímačoch,
ako vieme, pôstna doba je prípravou na slávenie veľkonočného tajomstva nášho vykúpenia. Nemám tu na mysli jeho vonkajšie slávenie, hoci ako vzácne a krásne v liturgii i v našich kresťanských rodinách. Najdôležitejšie je vnútorné slávenie alebo lepšie prežívanie vykúpenia v našich srdciach. Aby sme to dosiahli, musíme aj pôst prežívať vnútorne. Vonkajšie odriekanie a sebazapieranie má byť sprevádzané aj vnútornou účasťou. Vo 4. pôstnej prefácii spievame: "Lebo ty v nás telesným pôstom krotíš zlé sklony, dvíhaš myseľ, udeľuješ silu k čnosti a dávaš odmenu." Podstata pôstu nespočíva vo vonkajšom zriekaní sa. Ono musí vychádzať z vnútra. Samozrejme, že pôst má aj svoju vonkajšiu podobu, pôstnu disciplínu. Pokoncilovú pôstnu disciplínu upravil pápež Pavol VI. konštitúciou "Venite mini", čo znamená kajajte sa. Vydal ju 17.februára 1966. Potom ju prevzal aj Kódex cirkevného práva z r.1983. Konštitúcia neobsahuje len vonkajšiu pôstnu disciplínu. Je vzácna tým, že na začiatku pápež prináša o pôste teologickú úvahu. A na to by som chcel upriamiť dnes vašu pozornosť, milí veriaci. Lebo keď sa postíme, musíme poznať zmysel toho, čo robíme. Iba tak môžeme dať nášmu pôstu obsah a iste bezobsažne sa nikto nebude postiť.
Sv. Otec hneď na začiatku prízvukuje Boží príkaz pôstu - kajajte sa a verte Evanjeliu. Tak začal svoje ohlasovanie o príchode Božieho kráľovstva. On sám, ako hovorí sv. Pavol, hoci bol bohatý, stal sa pre vás chudobným a nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom. Ak má Cirkev pokračovať v jeho poslaní a ľuďom sprostredkovať spásu, musí kráčať tou istou cestou - cestou pokánia, služby a horlivosti v ohlasovaní Evanjelia. Na tomto poslaní Cirkvi má mať účasť každý jej člen. Podľa svojho postavenia a svojich schopností. Lebo všetci sme Cirkev. Čo však spája všetkých veriacich, malých i veľkých, zdravých i chorých, to je možnosť modlitby a pôstu. Pôst má náboženský charakter, podobne ako modlitba. Len takto motivovaný prináša aj svoj účinok.
Bratia a sestry, s pôstom sa stretávame aj v mimobiblických starovekých náboženstvách. To nám čosi hovorí. To znamená, že človek má vrodený náboženský cit, ktorý vybadal aj potrebu pôstu. V Starom zákone sa s pôstom dosť často stretávame a má rôzne významy. Ako odprosenie za hriechy. U proroka Jeremiáša čítame: "Hádam si dom Júdov povšimne rozličné nešťastia, ktorými ich zamýšľam postihnúť, takže sa odvráti každý od svojej zlej cesty a odpustím im ich vinu a ich hriech. A oni vyhlásili pôst pred Pánom, všetkému jeruzalemskému ľudu a všetkému ľudu, ktorý z júdskych miest prichádzal do Jeruzalema." Ďalej pôst má význam ako vyprosenie dobrodení v ťažkostiach. Prorok Ezdráš píše: "Potom som tam pri rieke Ahave vyhlásil pôst, aby sme sa pokorili pred pohľadom svojho Boha a tým si od neho vyprosili šťastnú cestu pre seba." Ďalej pôst je potrebný aj po odpustení hriechov, aby človek lepšie chápal Božie veci. Tak Mojžiš zostal s Pánom na vrchu Sinaj 40 dní a 40 nocí v prísnom pôste. Pôst je nástroj posvätenia. Máme to z tých osôb, ktoré zohrali dôležitú úlohu, ako Judit, Daniel alebo prorokyňa Anna. A čo je dôležité, pôst má aj sociálnu povahu. Je podmienkou príslušnosti k Božiemu ľudu. Takto hovorí Kniha Levitikus, že kto sa nepostil, bol vylúčený zo spoločenstva Božieho ľudu. Spravodliví sa postia aj za hriechy ostatného ľudu. Tak po sklamaní Mojžiš znova vyšiel na vrch, aby sa modlil za svoj ľud. A toto všetko, bratia a sestry, ako hovorí List Hebrejom, bolo iba tieňom budúcich dobier, lebo v Kristovi a jeho Cirkvi dosiahol pôst nový a hlbší význam. Sám Kristus sa postil, nemal kde hlavu skloniť, neúnavne ohlasoval radostnú zvesť o Božom kráľovstve a po nociach sa modlil. Svoju verejnú činnosť začal slovami: "Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo." A hneď dodal: "Kajajte sa a verte Evanjeliu." Tieto slová sú akoby zhrnutím celého kresťanského života. Lebo ku Kristovi sa možno dostať len vnútornou premenou. On sám dal príklad pokánia. Kresťan sa krstom stal podobným Ježišovi v jeho umučení, smrti a zmŕtvychvstaní. Sebazapieraním si zasluhuje slávu vzkriesenia. Žije už nie sebe, ale Bohu a svojim blížnym. Aby doplnil to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev.
No toto vnútorné pokánie treba vyjadriť, pokiaľ sme tu v tele, aj navonok. Cirkev vždy hľadá k tomu nové formy, prispôsobené časom, aby sa dosiahol spomínaný vnútorný cieľ. Askéza tela je potrebná, lebo celý človek s dušou i telom má napodobňovať Božiu svätosť. Dôvod je aj v náklonnosti tela k zlému, tzn. že telo si podrobujeme práve pôstom a pokáním. Telo nezatracujeme, ale ho oslobodzujeme od nezriadenej žiadostivosti zmyslov.
Ako som už povedal, pokánie, do čoho započítavame aj pôst, má náboženskú povahu. Pomáha človeku pochopiť, kto je Boh, čo je spása, ktorú nám doniesol Kristus. Zároveň je to aj úkon bohopocty. Teda pôstom oslavujeme Boha. Pokánie možno uskutočňovať rôznym spôsobom. Pápež Pavol VI. uvádza tieto možnosti pôstu - vytrvalo plniť svoje každodenné úlohy, keď sú v zhode s Božími a cirkevnými zákonmi a v prospech osobného rastu rodiny, Cirkvi i občianskej spoločnosti. Teda je to činnosť v prospech spoločného dobra. Nemocní, starí a slabí a akokoľvek trpiaci nech obetujú svoje utrpenie na Božiu slávu a pre spásu duší. Oproti konzumnému spôsobu života a podobnému zmýšľaniu treba pestovať čnosť miernosti a rozumného užívania pozemských dobier. Nikdy sa nedopustiť nespravodlivosti voči hmotným dobrám, ktoré sú nám zverené do správy. Ak máme spoločenské postavenie, či už politické alebo ekonomické, musíme ho vykonávať nie v prospech seba, ani v prospech politickej strany, ale v prospech spoločného dobra.
Zo Sv. Písma môžeme dedukovať tri hlavné spôsoby pokánia: modlitba, pôst a skutky lásky. Modlitba, to je akýkoľvek druh pobožnosti, meditácie alebo duchovného čítania. Pôst, to je akýkoľvek úkon sebazaprenia a zriekania sa hoci aj dovolených vecí. Skutky lásky, to sú prejavy akejkoľvek pomoci blížnemu, a to práve v tom, v čom je na nás odkázaný. Bratia a sestry, dnešné Evanjelium nám dáva poučenie, ako rázne treba odmietať pokušenia, lákadlá a výhody, ktoré nám hriech, za ktorým sa skrýva zlý duch, ponúka. Zamyslime sa v tejto pôstnej dobe nad svojím každodenným životom, urobme si nejaké predsavzatia a robme dobré skutky, ktoré duchovne obohacujú svet. Zamyslime sa aj nad tým, ako zachovávame pôstne dni, ktoré nám Cirkev predpisuje ako spoločné slávenia a prejavy príslušnosti Božieho ľudu k Cirkvi. Toto všetko posilnime modlitbou, aby sme vždy poznali cestu svojho úprimného kresťanského života, aby sme si zachovali vernosť Cirkvi, ktorá je naozaj matkou a učiteľkou všetkých, ktorí úprimne hľadajú cestu spásy. Bez ducha pokánia a modlitby je dnes ťažko zachovať správnu orientáciu v zmätku rôznych názorov.
Nech vás, milí veriaci, v tejto pôstnej dobe posilňuje sila Kristovej milosti a matka, ktorá hrdinsky stála pod krížom. Amen.
