Zdroj: Slovenský rozhlas
Vladimír Thurzo, prodekan CMBF UK v Bratislave
Pravoslávni mnísi sú známymi ikonopiscami. Maľovanie, čiže písanie ikon je modlitbou i umením zároveň. Možno viac modlitbou ako umením. Keď mladý učeník skončí ikonopiseckú školu, musí preukázať svoje schopnosti. Zvyknú ho podrobiť skúške: napísať ikonu Premenenia Pána, aby dokázal, že vie vystihnúť a vyjadriť Božiu slávu a jas.
Dnes máme možnosť zahĺbiť sa do Ježišovho Premenenia spolu s ikonopiscom, evanjelistom sv. Matúšom. Najlepšie ho však pochopíme v kontexte udalosti, ktorá sa odohrala pár dní pred tým v blízkosti Cézarei Filipovej. Prenesme sa najprv na toto miesto. Po tom, čo Peter vyznal Ježiša ako Mesiáša, udelil mu Ježiš primát: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev. Peter dostal veľké vyznačenie. Vzápätí, Ježiš začal vyjavovať učeníkom, že bude musieť trpieť a zabijú ho. Začal ich jednoducho vovádzať do najhlbšieho tajomstva svojho poslania - vykupiteľskej smrti na kríži. Peter, ktorý mal svojho Majstra úprimne rád, si nevedel predstaviť, že by mal trpieť a preto ho začal odhovárať, že sa mu to v žiadnom prípade nesmie stať, žiada ho, aby sa za každú cenu niečomu podobnému vyhol. Vtedy si vyslúžil od Ježiša tvrdé slová: "Odíď odo mňa satan, lebo nemáš zmysel pre veci božské, ale len pre ľudské". Pán tým nevynáša nad Petrom morálny súd, ako my ľudia, keď o niekom povieme, že je to diabol. Peter vo veľkej horlivosti, chcel Ježiša odhovoriť od jeho vlastného poslania a v tom bol Božím odporcom. Satan doslovne znamená protivník, pokušiteľ.
Pri Premenení, ako sme to počuli opísané v dnešnom evanjeliu a ktoré sa odohralo podľa Matúša šesť dní po udalostiach v Cézarei Filipovej, vidíme Petra ako sa opäť chopil iniciatívy a chcel postaviť tri stánky, pre troch hlavných protagonistov zjavenia: Ježiša, Mojžiša a Eliáša. Učeníci by radi zostali na vrchu, lebo im tam bolo veľmi dobre. Peter, Jakub a Ján zažili okamih Ježišovej veleby, predchuť večného oslávenia a chceli by zastaviť čas, zakonzervovať tento okamih, vychutnať si ho. Vzápätí sa však ozval Otcov hlas, ktorý prerušil ich vytrženie a vrátil ich späť do reality: "Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho." V tom momente ich zachvátil strach. Určite veľakrát počuli rozprávať o Božom zjavení na vrchu Sinaj, keď Pán uzavrel s Mojžišom a vyvoleným národom zmluvu a Božia sláva sa zjavila synom Izraela, ako o tom čítame v starozákonnej knihe Exodus (kap. 24). Aj Izraelitov sa vtedy zmocnil strach. Teraz sú na vrchu Peter, Jakub a Ján, podobne ako vtedy Mojžiš. Učeníci padli na tvár a veľmi sa báli. Po oblažujúcom okamihu prichádza konfrontácia ľudskej slabosti s Božou veľkosťou a slávou. Nebol to skľučujúci strach, ktorý prežíva človek, keď urobí niečo zlé a bojí sa trestu. Ani úzkosť, ktorá príde na toho, kto sa dostane do veľkého nebezpečenstva. Izraeliti i traja apoštoli zažili zjavenie Božej slávy, alebo presnejšie jeho svätosti, ktoré človeka vystraší, ale zároveň aj fascinuje a oblažuje.
Skúsenosť s Božou veľkosťou a svätosťou v človeku na jednej strane vyvoláva strach, pretože si uvedomí úžasnú veľkosť Boha v porovnaní so svojou malosťou a hriešnosťou. Jednoducho stojí v pravde pred Bohom. Na druhej strane je to však oblažujúce, pretože aj slabá predchuť večnej blaženosti, ktorú blízke poznanie Boha prináša, je neporovnateľne krajšia ako ktorýkoľvek z pozemských pôžitkov.
Všetci traja apoštoli, Jakub, Peter a Ján, potrebovali zážitok premenenia Pána, videnie jeho veleby a slávy, na posilnenie ich viery, ktorá sa neskôr dostane do krízy v Getsemanskej záhrade, keď uvidia ich Majstra potiaceho sa krvou, prežívajúceho ľudskú slabosť, zajatého a spútaného reťazami. Avšak pre Petra bol zážitok Božej blízkosti zvlášť potrebný. Pri Cézarei Filipovej, ktorú sme spomínali na začiatku, Ježiša odhováral od cesty kríža. Myslel si, že má pre svojho Majstra lepšiu cestu. Takú nenáročnú, ľudskejšiu a hlavne bez utrpenia.
Premenenie Pána bolo teda pre učeníkov jednak antidotum, protiliek proti pohoršeniu z utrpenia, ktoré mal Ježiš podstúpiť. Na druhej strane však učeníci, a Peter zvlášť, potrebovali zažiť mocného a svätého Boha, aby zacítili bázeň a rešpekt. Doteraz poznali Ježiša ako človeka, výnimočného, fascinujúceho, pevného, rozhodného, ale človeka. Potrebovali ho poznať ako Božieho Syna, ktorý, ako Peter sám neskôr napíše vo svojom liste, "dostal od Boha Otca česť a slávu". Ktovie, ako sa Peter v tomto momente cítil? Či si uvedomil, že len pár dní predtým odhováral Ježiša od jeho poslania? Človek sa odvažuje presviedčať druhých o svojich názoroch a predstavách, keď je presvedčený, že tomu rozumie lepšie. V tomto momente, keď ich zachvátil strach z konfrontácie s Božou velebou, sa Peter možno zahanbil nad svojou prehnanou horlivosťou. Teraz si mohli všetci traja uvedomiť, že to, čo Ježiš hovorí a robí, je vôľa Boha, Otca, Stvoriteľa, ktorého uctievali ich predkovia po stáročia. Že je to ten, ktorý ich vyslobodil s egyptského zajatia, dal im zvíťaziť na nepriateľmi, že je to jednoducho ten, ktorý drží opraty dejín pevne v rukách. Preto nie je potrebné meniť jeho plány, pretože vie, čo robí a uskutoční ich.
Je dobré mať pozitívnu predstavu o Bohu. Vnímať ho ako láskavého, chápavého, milosrdného a odpúšťajúceho Otca. Aby sme však žili v plnej pravde, musíme ho vnímať aj ako svätého, mocného, jednoducho, vzbudzujúceho rešpekt. Nie strach, rešpekt. Minimálne z dvoch dôvodov: aby sme si uvedomovali biedu a veľkosť hriechu a nedopúšťali sa ho s takou ľahkosťou a po druhé: aby sme mu dôverovali. Vždy viac dôverujeme tomu, kto cítime, že je silný a že sa o neho môžeme oprieť.
Mnohokrát sa naša predstava Boha príliš neodlišuje od vyobrazení v barokových chrámoch, kde ho vídame ako starca sediaceho na obláčiku. Evokuje to predstavu niekoho, kto je niekde vo výškach, vzdialený od našich každodenných problémov a hlavne, ktorý už na tento svet akosi nestačí, je jednoducho mimo reality. Navyše tento Boh je potom taký vľúdny a milosrdný, až je nemohúci a slabý. A keď Boh svet nezvláda, musí ho vziať do rúk človek. Sekularizácia, strata zmyslu pre Boha a nedostatok živého kontaktu s Ním vždy vedie k tomu, že človek začne žiť v sebaklame, že svet mu patrí, že ho ovláda a je jeho zvrchovaným Pánom. Peter potreboval zažiť velebu Ježiša a začuť vznešený Otcov hlas, aby si uvedomil pravdu o sebe a vyliečil sa zo sebaklamu, že má na to, aby zasahoval Bohu do jeho kompetencií. Zdevastované ľudské duše a zničené životné prostredie sú dôkazom, ako to človek zvláda, keď nerešpektuje autoritu Božích zákonov.
Pre každého človeka by podobná skúsenosť bola veľkým požehnaním. Často si namýšľame, že by sme dejiny sveta smerovali lepším smerom, než sa nám zdá, že sa uberajú. Hrať sa na Boha a zasahovať do jeho kompetencií, napríklad v otázkach počiatku a konca ľudského života, je pre ľudstvo sústavným pokušením.
Prečo Boh nedá nejakým spôsobom poznať svoju velebu, aby ho spoznali všetci ľudia, aby ho rešpektovali a uznali, že má dejiny pevne v rukách?
Tragédiou človeka je, že to, čo by mu mohlo slúžiť ako prostriedok na spoznanie Boha a jeho veľkosti, nevyužíva, ale ho odstavuje na vedľajšiu koľaj. Príroda a celý vesmír sú jednou nesmiernou oslavou Boha a jeho veľkosti a krásy. Žiaľ, čím viac poznávame prírodu a vesmír, tým viac sa snažíme presvedčiť samých seba, že Boh s tým nemá nič spoločné. A pritom práve cez stvorené veci by sme sa mohli dostať k poznaniu Stvoriteľa. Ako čítame v ôsmom žalme: "Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi! Tvoja veleba sa vznáša nad nebesia. … Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril: čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?... Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi!".
Zjavenie Boha na hore Premenenia bolo desivé, ale aj fascinujúce a oblažujúce zároveň. Boh im dal poznať nielen svoju veľkosť, ale aj svoju blízkosť. Apoštoli mohli spoznať, že stoja pred mocným a svätým Bohom Izraela, ktorý sa k ľudstvu skláňa vo svojom Synovi. Slová: "Toto je môj milovaný Syn, jeho počúvajte", vyjadrujú jednak jeho autoritu, ale i blízkosť a lásku. Tento Pán a Stvoriteľ dáva svojho milovaného Syna človekovi k dispozícii, aby na neho hľadel, počúval ho a učil sa od neho ako správne žiť. V poslušnosti Bohu a jeho plánom, spočíva úspech nášho života. Ak nadobudneme presvedčenie, že Boh, ktorého slovo nasledujeme, je mocný Pán celého sveta, naplní nás to istotou, že sa nemusíme báť o svoju prítomnosť ani budúcnosť. Ak sa človek nemá sa o koho oprieť, neistá budúcnosť, ktorú nepozná a nevie ju uchopiť, ho desí.
V dnešnom prvom čítaní sme počuli o Abrahámovom povolaní. Poslúchol Boha a odišiel z krajiny svojich otcov. Asi ťažko dokážeme pochopiť, čo to pre Abraháma muselo znamenať, keď musel opustiť krajinu, s ktorou bol dovtedy tak úzko spojený jeho život. Svoju vlasť, krajinu svojich predkov. Boh, ktorého vôbec nepoznal, ho vyzval, aby opustil životnú istotu a išiel do neznáma. Uveril, poslúchol, a preto sa skrze neho a jeho potomstvo splnili prisľúbenia, ktoré mu Boh dal. Stal sa praotcom veľkého národa, z ktorého vzišiel Spasiteľ sveta. "V ňom boli požehnané všetky pokolenia zeme". Úspech jeho poslania bol viazaný práve na poslušnosť, ktorá sa opierala o dôveru v Boha, ktorý chce a môže vyplniť, to čo prisľúbil.
Bytostne potrebujeme zážitok premenenia. Alebo možno lepšie vnútorného premieňania. Cítime, že sa ako ľudstvo veľkou rýchlosťou niekam rútime, ale nevieme, kedy a kde zastaneme. Nepochybujme o našom Bohu, aj nám v dnešnej dobe dáva dostatok príležitostí, aby sme ho našli, spoznali, zaľúbili si ho, dôverovali mu, opreli sa o neho a s nádejou kráčali ďalej na ceste životom. Apoštoli síce mali zážitok premenenia, ale v Getsemanskej záhrade i tak zlyhali. Po vyliatí Ducha Svätého, už nepochybovali, ale stáli pevní a s mocou ohlasovali nádej, v ktorej boli spasení. To je aj pre nás kľúč k úspechu. Duch Svätý, Posvätiteľ, nás vnútorne premieňa, ale nie proti našej vôli. Ak neprosíme, nepremeníme sa. Prosme často o vyliatie Ducha Svätého aj na nás a na ľudí, s ktorými žijeme.
