Zdroj: Slovenský rozhlas
Alexander Knorr, špirituál CMBF v Bratislave
Stavba chrámu je vždy zavŕšená liturgickou slávnosťou, pri ktorej sa Bohu zasväcuje miesto, na ktorom sa schádzajú veriaci, aby sa mu klaňali, aby sa v ňom modlili a slávili bohoslužby. Posvätenie chrámu si potom každoročne pripomíname v celej diecéze, pokiaľ ide o katedrálu, alebo vo farnosti, pokiaľ ide o farský kostol. Posviacku Lateránskej baziliky v Ríme si dnes pripomína celá Cirkev, pretože je to prvý katedrálny chrám Ríma a pápeža, omnium urbis et orbis ecclesiarum mater et caput, čiže Matka a hlava všetkých kostolov mesta a sveta. História baziliky je poznačená mnohými pohnutými udalosťami. Bazilika bola postavená v zóne lateránskych palácov, ktoré cisár Konštantín daroval r. 313 africkému pápežovi Melchiadovi a stala sa oficiálnym sídlom pápežov až do avignonského zajatia. Slávnostne ju posvätil pápež Silvester I. 9. novembra 324. Cisár Karol Veľký tam bol r. 774 pokrstený a neskôr tam zveril Petrovmu nástupcovi osud západného Impéria. Na tom mieste sa odohrával bohatý liturgický život. Práve v Lateránskej bazilike pápež Inocent III. schválil regulu sv. Františka z Assisi, tam bol vyhlásený prvý jubilejný rok, konalo sa tam päť ekumenických koncilov. Bazilika bola viackrát zničená, avšak vždy bola obnovená. Naposledy bola poškodená v r. 1993, keď tam sicílska mafia nastražila bombu, pretože krátko predtým pápež Ján Pavol II. pri svojej apoštolskej návšteve na Sicílii vyzýval k obráteniu tých, ktorí majú na svedomí mnoho životov. Hovoril o posvätnosti života, ale aj o pokání, pretože raz príde deň, keď každý človek predstúpi pred Boží súd. V novodobých dejinách každý nový pápež tam slávnostne vstupuje ako rímsky biskup a ako pastier univerzálnej Cirkvi. Posvätenie tohto chrámu v IV. stor. symbolicky znamenalo aj nadobudnutie náboženskej slobody, a tým aj prechod kresťanského spoločenstva z uzavretosti katakomb do bazilík.
Naša pozornosť sa však nesústredí len na historické fakty a udalosti. V dnešnom sviatku výročia posviacky Lateránskej baziliky kresťania latinského obradu vyjadrujeme svoje spoločenstvo a jednotu s rímskym biskupom, s pápežom, ale máme aj príležitosť, aby sme uvažovali o samotnom zmysle kostola ako posvätného príbytku.
Čo predstavuje pre liturgiu a pre kresťanskú spiritualitu posvätenie kostola a samotný kostol, ktorý vnímame ako miesto bohoslužieb? Priblížme si slová dnešného Evanjelia: Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v duchu a v pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov (Jn 4,23).
Ježiš nás učí, že Božím chrámom je predovšetkým srdce človeka, ktorý prijal Božie slovo. Keď Pán Ježiš hovorí o sebe a o svojom Otcovi, povie: Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať, prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok (Jn 14,23) a sv. Pavol píše kresťanom: Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch? (1 Kor 3,14), dokonca aj tieto slová: A neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nepatríte sebe? (1 Kor 6,19).
Novým Božím chrámom je teda veriaci. Miesto prítomnosti Boha a Krista je aj tam, kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v jeho mene (porov. Mt 18,20). II. vatikánsky koncil nazval kresťanskú rodinu domácou cirkvou (LG 11), čiže malým chrámom Boha, pretože vďaka sviatosti manželstva rodina je miestom, kde sú dvaja alebo viacerí zjednotení v Ježišovom mene. Z akého dôvodu potom my kresťania dávame takú dôležitosť chrámom, kostolom, keď každý z nás sa môže klaňať Bohu v duchu a v pravde svojho srdca alebo doma? Prečo máme za normálnych okolností povinnosť ísť do kostola každú nedeľu? Odpoveď je, že Ježiš Kristus neprichádza spasiť oddelene jedných od druhých, ale prišiel, aby vytvoril ľud, spoločenstvo ľudí, ktorí budú spojení s ním i medzi sebou. Okrem toho nám evanjelista Ján v Knihe Zjavenia píše: A počul som mohutný hlas od trónu hovoriť: Hľa, Boží stánok je medzi ľuďmi! A bude medzi nimi prebývať, oni budú jeho ľudom a sám Boh - ich Boh - bude s nimi (Zjv 21,3). Tento príbytok Boží uprostred svojho ľudu nazývame Cirkev. Ona je miestom jeho prítomnosti na zemi. Samozrejme, Cirkev to nie je len miesto, chrám, nech by šlo o románsku alebo gotickú katedrálu, alebo barokový či moderný kostol. Cirkev je predovšetkým spoločenstvo ľudí - nielen pápeža, biskupov a kňazov, ktorí sa zjednocujú okolo Boha vďaka viere a sviatostiam. Latinské pomenovanie Cirkvi Ecclesia, ktoré pochádza z gréckeho ek-kaleo znamená zvolávať, pozývať, a to nám naznačuje, že Cirkev je miesto, kde sa zhromažďujú povolaní Bohom v Ježišovi Kristovi. Je to privilegované miesto stretnutia sa s Bohom, pretože je to miesto, kde počúvame Božie slovo a kde slávime Eucharistiu. Vráťme sa ešte k chrámu.
To, čo je dom, príbytok pre rodinu, to je kostol pre rodinu Božiu. Ako píše náš istý súčasník: Kristom založená Cirkev sa stala novým mestom, novou rodinou. Jej viera je múrom proti silám zmätku, ktoré by zničili svet. Kostol sa stáva symbolom tohto domu a mal by byť domovom. Práve dnešný človek tak veľmi potrebuje domov. Zo všetkých strán sme ohrozovaní bezdomovstvom, odcudzením sa od druhých, ba aj od nás samých, ale nemôžeme žiť bez prístrešia. Cítime, ako nás ohrozuje psychické bezdomovstvo. Práve kostol by sa, popri prirodzenej rodine, mal stať týmto útočišťom, vzorom spoločného života medzi rozličnými národmi, národnosťami a etnikami, ako aj inšpiráciou pre dialóg medzi konfesiami, vzájomnú pomoc a solidaritu.
S kostolom je prepletený život kresťana aj vo všetkých jeho časových pohyboch. Krásne to opisuje Prof. Hanus: S týmto domom, ktorý sa volá kostol, býva spojený celý náš život. Je to pravidelné curriculum nášho života. Narodil som sa, niesli ma do kostola, prijal som sviatosť krstu, stal som sa dieťaťom Božím, dedičom, členom Cirkvi. Priviedli ma k Pánovmu oltáru, aby som sa stal účastným Kristovej Obety. Tu som prijal sviatosť birmovania, stal som sa spolupracovníkom, spolubojovníkom Božím, plnohodnotným, dospelým kresťanom. Podľa kostola sa žije rytmus práce a sviatku, pracovného dňa a nedele. Vždy znova Boží ľud prežíva Kristovo narodenie, verejné účinkovanie, smrť a vzkriesenie. Posvätenie všedného dňa a posvätenie týždňa dňom Pána, ktorý sa zasväcuje oslave Boha. Všedné dni sa odohrávajú v domácnostiach a na pracoviskách, každý vo svojom okruhu. V nedeľu sa v kostole schádza celá farnosť, veľká spoločná rodina, Boží ľud, na účasť na Obete, na účasť na slove Božom. Celý život kresťanskej rodiny je viazaný na kostol: týždeň a nedeľa, hlavné sviatky cirkevného roka, v okruhu vianočnom i veľkonočnom, hlavné rodinné udalosti, uzavretie manželstva i slávnosť primícií, keď novokňaz po prvý raz pristupuje k oltáru, obetovať Obetu Veľkňazovi. S kostolom sa lúči kresťan na svojej poslednej ceste do večnosti.
Čo však pre nás znamená chrám ako dom modlitby a miesto slávenia liturgie? Ako sa správame v kostole? Sme nesústredení, alebo máme aktívnu účasť a pozorne sa zapájame do čítaní, spevu a ostatných liturgických úkonov? Usmerňuje účasť na nedeľnej sv. omši naše správanie a postoje v rodine, v práci, v škole, vo farnosti, stretnutie s našimi priateľmi?
Pri tejto príležitosti si uvedomujeme aj smutný fenomén, ktorým je u mnohých zanechanie nedeľného slávenia Eucharistie a návštevy kostola. Niektorí si nahrádzajú kresťanstvo ustanovené Kristom za tzv. náboženstvo urob si sám a podľa seba, alebo zober si a vyber si. Tak ako sa to robí v supermarkete. Človek si vytvára svoju predstavu o Bohu, o modlitbe a cíti sa byť spokojný. Takto však zabúda, že Boh sa zjavil v Kristovi, že Kristus ohlasoval Evanjelium, že založil Cirkev, že ustanovil sviatosti ako znamenie jeho prítomnosti a spásy. Pokiaľ človek toto všetko ignoruje a vytvára si vlastný obraz Boha, vystavuje sa totálnemu subjektivizmu. V tomto prípade sa potvrdzuje to, čo povedal filozof Feuerbach: Boh sa zredukuje na projekciu vlastných túžob a prianí. Už to nie je Boh, ktorý tvorí človeka na svoj obraz, ale človek, ktorý si vytvára boha podľa svojho obrazu. Ale toto nie je Boh, ktorý spasí!
Iste, nábožnosť, ktorá by sa zakladala len na vonkajších praktikách, by k ničomu neslúžila, Ježiš to jasne zdôrazňuje v celom Evanjeliu. Avšak nie je protiklad medzi náboženstvom znamení, sviatostí a osobného prežívania, medzi liturgiou a duchom. Veľkí náboženskí géniovia boli ľuďmi hlbokého vnútorného života a zároveň boli včlenení do spoločenstva, navštevovali chrám, boli praktizujúci kresťania.
Sv. Augustín rozpráva vo svojich Vyznaniach o veľkom rétorovi a filozofovi Viktorínovi, ktorý sa obrátil z pohanstva ku kresťanstvu. Keď už bol presvedčený o pravde kresťanstva, povedal kňazovi Simpliciánovi: Vedz, že už som skoro kresťanom. On mu odpovedal: Neverím ti, pokiaľ ťa neuvidím v Kristovej Cirkvi. Viktorín sa spýtal: Sú to teda steny kostola, čo robia z ľudí kresťanov? Takto to medzi nimi išlo nejaký čas. Jeden deň čítal Viktorín v Evanjeliu Kristove slová: Kto sa bude hanbiť za mňa a za moje slová, za toho sa bude hanbiť Syn človeka, keď príde v sláve svojej i Otcovej a svätých anjelov (Lk 9,26). Pochopil, že z ľudských ohľadov sa hanbil, čo by na to povedali jeho učení kolegovia, a rozhodol sa vkročiť do chrámu. Šiel za Simpliciánom a povedal mu: Poďme do kostola, chcem sa stať kresťanom. Verím, že tento príbeh má čo povedať aj dnešným vzdelaným ľuďom.
Kresťanské chrámy sú Božím príbytkom a svätým miestom. Boh, ktorý sa stal človekom, skutočne prebýva medzi nami v Eucharistii. Koľko ľudí stretlo Boha tým, že vstúpili do kostola. Jeden z nich bol aj spisovateľ Paul Claudel, ktorý znova našiel vieru, keď jedného dňa vstúpil do Katedrály Notre Dame v Paríži. Neskôr povedal, že v tej chvíli vstúpila do neho všetka viera Cirkvi. Preto je nevyhnutné, aby sme v našich kostoloch udržali atmosféru ticha v duchu Ježišových slov: Môj dom je dom modlitby. Musíme si dávať pozor, aby sme nesprofanizovali chrám.
Je jeden pekný žalm, ktorý bol napísaný na oslavu radosti z toho, že sa môžeme znova vrátiť do chrámu. Nech nás jeho slová vedú vždy, keď budeme prichádzať do chrámu: Aké milé sú tvoje príbytky, Pane zástupov, túži a zmiera moja duša po nádvoriach Pánových. Moje srdce i moje telo vznášajú sa k Bohu živému. ... Blažení tí, čo bývajú v tvojom dome a bez prestania ťa velebia. ... Pane zástupov, blažený človek, čo sa spolieha na teba (porov. Ž 84). Amen.
