..::Homílie z Kostola Svätej Rodiny::..

Zdroj: Slovenský rozhlas

Jozef Kováčik, hovorca KBS

Mám  pre  vás,  drahí  poslucháči,  provokačnú  otázku:  Chcete  sa  stať  svätými? Čo  sú  to  za  otázky?  Odpoviete  mi.  A  zrazu  sa  zháčime.  Čo?  Byť  svätý?  A  načo,  veď  ja  na  to  nemám.  Čo  si  sa  zbláznil?  Veď  sa  ani  tak  nemodlím,  ani  nie  som  v  kláštore,  ani  nie  som  ničím  význačný...  Chcem  byť  spasený,  to  áno,  ale  stať  sa  svätým?

Také  je  naše  ponímanie  svätosti.  Svätosť  si  zamieňame  s  niečím,  čo  je  jej  veľmi  vzdialené.  Každý,  kto  je  spasený,  je  zároveň  i  svätým.  Neexistuje  svätý,  ktorý  by  nebol  spasený  a  spasený,  ktorý  by  nebol  svätý. 

Svätosť  nám  bola  často  znázorňovaná  ako  niečo  nedosiahnuteľné.  Niečo,  čo  patrí  iba  kňazom,  pápežom  a  rehoľníkom.  A  tomu  zodpovedali  i  sochy  a  obrazy,  ktoré  sme  vídavali  v  kostoloch  a  na  pútnych  miestach.  Div  sme  si  pred  nimi  nepokľakli  ako  pred  obrazom  samého  Boha...  Ich  pohľad  uprený  do  neba,  ruky  zložené,  či  prekrížené  na  prsiach  v  stave  extázy.  A  nad  nimi  otvorené  nebo  s  chórmi  anjelov.  Nie,  neútočím  proti  stredovekému  umeniu,  lebo  viem,  že  pre  človeka  tej  doby  to  bola  jedinečná  možnosť  ako  kontemplovať  veľkosť  a  svätosť  Boha,  ktorý  sa  prejavuje  v  každom  človeku,  ktorý  sa  rozhodol  žiť  podľa  jeho  vôle.  Predsa  však  akoby  sa  utekalo  k  jednému  z  extrémov.  Akoby  sme  zabúdali,  že  i  oni  boli  ľudia  a  že  ku  svojej  svätosti  sa  museli  tvrdo  predierať  životom.  Ani  jednému  z  nich  tá  svätosť  neprišla  sama  do  lona  vo  chvíli  hlbokej  extázy.  To  všetko  boli  len  prostriedky,  ktoré  im  Boh  poskytoval  na  to,  aby  naplnili  svoje  povolanie.  Modlitba  a  svätá  omša  nie  je  cieľom  môjho  kresťanského  života.  To  sú  všetko  prostriedky,  ktoré  mi  dáva  Boh,  aby  som  mohol  kráčať  po  ceste  plnej  kamenia  a  priepastí.

„Boh,  Stvoriteľ,  pri  stvorení  prikázal  rastlinám,  aby  každá  z  nich  prinášala  semeno  podľa  svojho  druhu.  Tak  rozkázal  i  kresťanom,  ktorí  sú  živými  rastlinami  jeho  Cirkvi,  aby  každý  prinášal  ovocie  nábožnosti  podľa  svojej  povahy,  stavu  a  povolania. -  písal  svätý  František  Saleský  už  začiatkom  17.  Storočia  a  pre  tieto  svoje  názory  si  vytrpel  nejedno  príkorie.  Svätý  František  sa  však  nenechal  umlčať,  lebo  cítil  a  sám  prežil,  čo  je  to  Božie  povolanie  ku  svätosti.  Keby  biskupi  vyhľadávali  samotu  ako  kartuziáni,  keby  sa  manželia  nestarali  o  zveľadenie  svojho  majetku  viac  ako  kapucíni,  keby  remeselník  trávil  celé  dni  v  kostole  ako  rehoľník  a  rehoľník  by  bol  zasa  stále  naporúdzi  ako  biskup,  aby  pomáhal  vo  všetkých  prípadoch  a  okolnostiach,  aké  vytvorí  núdza  blížneho,  nebola  by  takáto  nábožnosť  smiešna,  nezriadená  a  neznesiteľná?  Nábožnosť  ak  je  pravá  a  úprimná,  vonkoncom  nič  neničí,  ale  všetko  zdokonaľuje  a  završuje.  A  keby  niekedy  naozaj  odporovala  a  prekážala  niekomu  v  povolaní  a  postavení,  je  bez  pochyby  falošná!

Často  sa  vraciam  k  týmto  slovám  svätého  Františka  Saleského  a  stále  viac  pociťujem  ich  význam  pre  svoj  život  i  pre  život  všetkých  ľudí,  ktorých  stretávam.  Každý  z  nás  sa  nielen  môže  stať  svätým,  ale  máme  povinnosť  sa  nimi  stať.  Bez  toho,  aby  sme  mali  už  vopred  vysnívané  miesto  na  oltári  v  našom  kostole,  či  pocitu  povýšenosti  nad  tými,  ktorí  svoju  svätosť  hľadajú  a  pritom  zakopávajú  o  kamene  na  ceste  viac,  ako  my. 

Svätosť  nás  núti,  aby  sme  sa  poobzerali  okolo  seba.  Aby  sme  videli  i  ďalej,  ako  na  svoj  tanier,  či  na  svoju  výplatnú  pásku.  Predstavme  si,  že  nám  ukážu  spoločnú  fotografiu  z  nejakej  slávnosti.  Ktorú  sympatickú  tvár  tam  hľadáme  ako  prvú?  Nie  náhodou  tú  svoju?

Často  zvykneme  hovoriť-  viete,  doba  je  taká....  Doba  je  však  taká,  akú  ju  robíme  my.  Ona  nespadla  sama  z  oblohy,  ani  sa  nevynorila  z  hlbín  oceánu.  My  tvoríme  našu  dobu.  A  ak  to  platí  o  vonkajších  vplyvoch  na  vzťahy,  oveľa  viac  to  platí  o  našom  vnútornom  prostredí.  Iba  z  čistého  a  pokojného  srdca  môže  vychádzať  dobro.  V  zamorenom  území  sa  ťažko  dýcha.  Človek  sa  v  ňom  môže  dokonca  udusiť.  A  preto  je  prirodzené,  že  takému  územiu  sa  vyhýbame.  Dnes  je  moderné  hovoriť  o  kontaminovanej  vode,  vzduchu,  či  potravinách.  Ak  však  začneme  hovoriť  o  kontaminovanom  duchovnom  živote,  sme  terčom  posmechu.  Budem  však  konkrétny.  Skúsme  si  teraz  pravdivo  odpovedať  na  otázku,  koľko  týždenne  miniem  na  bulvárnu  tlač-  či  už  denníky,  alebo  týždenníky.  Nechcem  sa  nikoho  dotknúť,  ale  drvivá  väčšina  z  vás,  drahí  poslucháči,  si  kupuje  vlastnú  duchovnú  smrť!  Tvrdé  slová?  Je  mi  smutno,  keď  ráno  v  trolejbuse  vidím  rozloženú  ako  prvú  dávku  informácií  pre  človeka  bulvár...  Kto,  s  kým,  kedy,  za  koľko...  Ani  jednu  z  týchto  informácií  k  životu  nepotrebujem.  Vnútorne  ma  rozčuľujú  a  utvrdzujú  v  tom,  že  tento  svet  je  nespravodlivý  a  zlý.  Ostatní  majú  viac  ako  ja  a  pritom  pozrite  sa  na  nich,  hviezdy,  koľko  nerestí  majú...  Vlastne  ja  nie  som  až  taký  zlý.  Veď  keď  môže  ona,  prečo  nie  ja?...  Zdá  sa  nám  to  malichernosťou  a  mravokárcovstvom,  no  denná  dávka  bulvárnych  informácií  ma  vnútorne  rozkladá.  Príklady  priťahujú.  Premýšľam  nad  životnou  situáciou  mladého  Ignáca  Loyoly,  ktorý  z  dlhej  chvíle  berie  do  rúk  životopisy  svätých.  Končí  svoje  čítanie  známym  výrokom-  ak  to  dokázali  oni,  prečo  nie  aj  ja?  Nejde  tu  o  umelý  pohľad  na  život,  či  zakrývanie  problémov.  Ide  o  to,  čo  nás  napĺňa  a  čomu  dovolíme,  aby  nás  naplnilo...  Nariekame,  že  kvalitné  knihy  sú  drahé,  no  naše  týždenné  výdavky  na  bulvár  po  zrátaní  dávajú  spolu  sumu,  za  ktorú  si  kvalitnú  knihu  kúpiť  môžem.  Je  to  len  o  pevnej  vôli  a  túžbe.  Skúsime  si  dať  záväzok?  Skúsme  si  povedať,  že  budúci  týždeň  nekúpim  bulvárny  denník  ani  týždenník,  či  dvojtýždenník.  Skúsme  byť  pánmi  vlastných  výdavkov.  Nech  za  nás  nerozhoduje  reklama  a  tlak  tých,  ktorí  na  nás  zarábajú. 

A  aby  to  rozhodovanie  nebolo  až  tak  mučivo  ťažké,  ponúkam  vám  príbeh  mladého  muža.

Matej  Talbot  stojí  v  jeden  večer  roku  1884  na  zábradlí  nad  riekou  V  Írskom  Dubline  a  pozerá  do  mútnej  vody.  Vychudnutá  postava  váhala  medzi  životom  a  smrťou.  Stačí  jeden  krok.  Vieme,  ako  je  človeku,  ktorý  je  opitý  a  zrazu  stratí  chuť  žiť...  Matej  mal  28  rokov  a  už  sa  podobal  vraku...  Pijatika  ho  priviedla  na  okraj.  Pil  od  12  rokov  spolu  so  svojím  otcom,  ktorý  bol  notorikom.  A  dnes  už  nevidí  zmysel,  načo  žiť.  No  naposledy  sa  v  ňom  ozvalo  svedomie.  Spomenul  si  na  svoju  prvú  a  dovtedy  i  jedinú  spoveď.  Kto  mu  tú  milosť  vyprosil?  Matej  v  tom  okamihu  sľubuje-  už  viac  nebudem  piť.  Vyspovedal  sa  a  rozhodol  s  zo  všetkých  síl  svoj  sľub  splniť.  Najskôr  sľúbil  na  mesiac,  potom  na  dva  ,  na  rok...  Nemal  to  ľahké.  Pre  človeka  zvyknutého  na  alkohol  to  boli  hrozné  muky.  Vždy,  keď  začal  cítiť  chuť  na  alkohol,  bežal  na  druhý  koniec  Dublinu,  vkĺzol  do  tichého  kostola,  hodil  sa  pred  Ukrižovaného,  modlil  sa  a  plakal.  Zápas  sa  odohrával  v  jeho  vnútri.  Dozvuky  šestnásťročného  života.  Stále  a  stále  sa  vracal  pred  Bohostánok,  ktorý  bol  svedkom  jeho  agónie.  Posilňoval  sa  slovami  Krista:  Aj  ja  mám  smäd.  Žíznim!  Iba  Boh  ho  mohol  zmeniť.  Dnes  je  vyhlásený  za  blahoslaveného.  Opilec  na  oltári!  A  dokonca  vzorom!  Je  to  možné.  Je  možné  zmeniť  život  i  vtedy,  keď  sa  nám  zdá,  že  už  ďalej  sa  ísť  nedá.  Ba  čo  viac  -  každý  z  nás  môže  byť  spasený,  čiže  svätý! 

Prajem  vám  všetkým,  drahí  poslucháči,  všetkým  vám,  ktorí  ste  v  situácii  zdanlivo  neriešiteľnej  a  nemožnej,  aby  ste  uverili,  že  život  patrí  Bohu.  A  že  i  napriek  tomu,  že  vás  ľudia  odsúdili,  je  možné,  aby  sa  váš  život  zmenil  a  naplnil.  Poprajme  si  teda  spoločne,  aby  sme  všetci  dokázali  byť  normálni,  teda  svätí.  Lebo  nebyť  svätým,  znamená  byť  nenormálnym.  Lebo  normou  pre  všetkých  z  nás  je  povolanie,  ktoré  pre  nás  pripravil  Boh!