Zdroj: Slovenský rozhlas
Mons. Marián Gavenda, hovorca KBS
Bratia a sestry, milí poslucháči,
dnešné čítania nám ponúkajú širokú škálu možností, nad ktorými je možné zamyslieť sa. Napríklad blahoslavenstiev je osem a o každom by sme mohli zvlášť uvažovať. Pozeral som si istý komentár, ktorý ponúka interpretačné kľúče blahoslavenstiev. Je ich sedem kristologický, antropologický, teologický, eschatologické atď. Ale myslím si, že by sme sa v tom stratili, najmä v súvise s dnešným sviatkom, na ktorý liturgia vybrala toto čítanie. Radšej by som začal epizódou, ktorá sa stala na jednom vyučovaní náboženskej výchovy. Katechétka sa pýtala detí, kto sú svätí. Jeden žiak odpovedal: To sú tí farební. Myslel na vitráže v chráme, kde sú zobrazení svätí. Keď zasvieti slnko, sú krásne farební. Asi ho upätala farba, preto povedal: Svätí, to sú tí farební. Myslím si, že povedal o svätých to najpodstatnejšie. Svätí neboli vyšedivelí, čierno-bieli. Keď čítame ich realistické životopisy, nie poprikrášľované, zistíme, že boli naozaj farební. Nie príliš strakatí, pospestrovaní rôznymi pritiahnutými tzv. zázrakmi, ako legendy šírili. Reálni svätí boli veľmi reálne farební. Je to tým, že práve svätci najviac naplnili každý extra zmysel svojej existencie, to, čo voláme svoje osobné povolanie. My máme rozličné povolania, či povolania do stavu manželského, kňazského, rehoľného. To sú základné kategórie, kde človek realizuje svoje povolanie. Okrem toho máme svoje najosobitnejšie povolanie, ktoré sa týka každého z nás, napríklad aj nás, kňazov, ktorých je na Slovensku okolo 2500. Každý má osobitné povolanie, formu. Ako od každého z nás kňazov Boh čaká, aby sme žili kňazstvo, takisto od vás manželov, alebo tých, ktorí ste mladí, každý má osobitné povolanie, ktoré má rozvíjať, napĺňať. Práve na svätých vidíme, ako to robili. Jednak neboli rovnakí, svätci sa vyznačujú veľkou odlišnosťou. Keď si zoberieme len svätých toho istého mena napr. Františkov. František Assiský, veľmi výrazná postava, typická svojím spôsobom modlitby, ohlasovania, jednoduchosťou. Zoberme si svätého Františka Xaverského úplne iný František, nadšený misionár v Indii. Svätý František Saleský zase úplne iný. A to sme len pri jednom mene. Keby sme sa pozreli na ostatných svätých, videli by sme, že sú veľmi rozliční, pretože sa snažili hľadať svoje talenty a rozvíjať. Každý dostávame iné, prirodzené vlastnosti, schopnosti. Každý žijeme v inom prostredí historicky, iné okolnosti boli v stredoveku, iné pred sto rokmi, iné sú momentálne v našej situácie. V rámci celkovej situácie každý sa pohybujeme v inej rodine, inej farnosti a to osobitné povolanie sa práve na týchto miestach odvíja. Na to, aby sme ho zachytili a zareagovali, je potrebná vnútorná sloboda a bdelosť. Koncom liturgického roka budeme často počuť: Bdejte, neviete, kedy príde hospodár, kedy príde Pán. Neznamená to nejaké ustráchané vyčkávanie pri okne, bráne. Bdelosť znamená citlivosť rozoznať, čo práve odo mňa chce Boh. Bdelosť sa dosahuje určitým cvikom. Tým, že túto schopnosť načúvať, čo chce Boh, rozvíjame. To sa dá od rána do večera. Napríklad ráno vám ujde autobus a máte 5 minút k dispozícii. Môžeme v duchu nadávať, že práve vtedy, keď to najmenej potrebujeme, nám autobus odišiel, ale môžeme sa aj pýtať, čo chce od tejto udalosti odo mňa Boh. Napríklad mi vytvoril čas, aby som sa pomodlil za to, čo ma dnes čaká. A takto môžeme uvažovať stále. Prečo som stretol toho človeka práve teraz, keď som chcel byť v tichu sám? Prečo som dnes nikoho nestretol, hoci zvyknem stretnúť? Tak môžeme prechádzať celým dňom a keď sa vo vnútornej bdelosti pýtame, čo asi chce Boh, postupne si cit vycibríme a objavíme, že každú okolnosť je možné prežiť všedne, ako väčšina ľudí, ale je možné prežiť ju oveľa plnšie. Možno práve vtedy, keď to objavíme, vyvolá to chuť prežívať všetky chvíle stále plnšie. A to sme aj v jadre dnešného evanjelia, kde Ježiš vymenoval osem blahoslavenstiev a ja z nich vyberiem jedno veľmi krátke slovo. Lebo. Je podstatné a nachádza sa v každom blahoslavenstve. Určite to poznáte, keď sa vám alebo niekomu blízkemu prihodí nešťastie alebo sa niečo nepodarí, prvá otázka je prečo. Prečo práve nám? Prečo práve jemu? Prečo práve taký mladý? Čím je udalosť ťažšia a nevieme si odpovedať, ťažšie sa nám to znáša. Keď pochopíme prečo, máme napoly vyhraté. Keď analyzujeme štruktúru blahoslavenstiev, Ježiš spomína rôzne druhy zlých situácií plač, hlad, smäd, prenasledovanie, ohováranie atď. Veci, ktoré nie sú dobré a zdravý človek sa z nich nemôže tešiť. Ale ponúka ako protipól určité lebo a z toho sa my máme tešiť. Nie z toho hladu, smädu, ale z toho, že Boh nám chce ako odmenu ponúknuť niečo oveľa hodnotnejšie. Cieľ, prečo niečo robíme a prečo niečo znášame. Či ide o dobré veci, ale najmä o veci zlé, nepríjemné, z ktorých je tiež život zložený. Nepoznám človeka, ktorý by bol úplne bez problémov, a najmä nie dlhšiu dobu. Môžu byť šťastnejšie obdobia, ale buď sa ozve zdravie, i keď sú hmotne dobre zabezpečení, začnú robiť problémy deti, i keď sa rodičia venovali výchove, narazia na zlých kamarátov a zdá sa, že všetko je ohrozené. Niekedy sú to vzájomné vzťahy. U tých, ktorým sa darí, niekedy príde zvláštna prázdnota, letargia, nechuť, depresia. Iní zas majú chuť a nemajú možnosti, ale naozaj bez ťažkostí dlhodobo človeka nestretneme. Vzniká otázka či a ako sa dokážeme voči problémom postaviť. Pre mňa osobne bola objavom istá situácia na vojne. V sobotu sme mali upratovací deň. Ako mladým nám dávali najťažšie, najšpinavšie roboty. Dobre unavení, zašpinení, stáli sme v zástupe na obed. Zrazu povedali, že v rohu je veľká kopa obrubníkov, kameňov, ktoré sa kladú pri cestu a že je potrebné preniesť ju inde. Tak sme tie ťažké kamene nosili. Prišli sme na obed a dali nám zbytky. Prešiel týždeň, znova sa upratovalo a znova sa zopakovala situácia, museli sme ich nosiť naspäť. Vtedy sme pochopili, že to bol obrovský nezmysel, bola to určitá forma, ako sa na nás vyvŕšiť. Vtedy nadávanie bolo ešte desaťkrát väčšie. Viete si predstaviť ten vzdor. Vtedy mi mysľou preblesklo obetuje každé nosenie obrubníka za niekoho z tvojich známych. Tak som si v duchu prechádzal známymi a obetoval som námahu. Vďaka tomu nebol obrubník ľahší, ani sa mi nezdalo, že práca má zmysel, naďalej som ju považoval za nezmysel, ale vnútorne som mal pocit, že to má zmysel. Tam som si do hĺbky, možno prvý raz v živote, uvedomil, aký je to rozdiel, keď určitú vec prijímame a robíme s nejakým úmyslom. To mení podstatne hodnotu toho, čo robíme. Vieme a morálka to tiež zdôrazňuje, že podstatnú hodnotu dáva skutku úmysel. Čím je jasnejší, čím je v ňom viac lásky, tým hodnotnejšia je aj samotná práca, ktorú konáme. Keď uvažujeme o svätých, nielen o tých, čo sú v nebi, ale aj o tom, že my sami by sme sa mali snažiť byť svätí, práve v tomto lebočo znamená dávať úmysel máme najväčšie rezervy. Keď si predstavíte svoje praktický život od rána do večera, tam podstatne pridať - čo sa týka kvantity na zbožnosti nedá sa donekonečna stupňovať. Prídeme po bod, keď sa viac nedá. Alebo prečítať si niečo duchovné nedá sa celý deň čítať, aby sme boli svätejší. To príde po svoj limit. Zvlášť, keď si uvedomíme, že od rána do večera veľkú časť nášho času a energie venujeme veciam, ktoré sú samo o sebe potrebné aj dobré, či už povinnosti v zamestnaností alebo starosť o jedlo, domácnosť, všetko sú to veci dobré, podobne ako aj odpočinok a spánok, lebo to Boh chcel, a tak nás stvoril, že potrebujeme aj odpočívať aj sa zabaviť aj spať. Všetko toto sú veci dobré, ale záleží, s akým úmyslom ich robíme. Tu máme obrovskú rezervu, ako sa stať svätými. Práve úmyslom my žijeme plnšie to, čo práve žijeme. Ak k tomu pridáme bdelosť, o ktorej som hovoril, tzn. že sa naučíme s citom pýtať, čo by som, Bože, teraz ešte mohol. Niektorí svätí mali také heslo: Ešte čosi naviac. Dominik Savio: Stále viac a stále lepšie. Urobiť ešte čosi navyše. Neuspokojiť sa, že už mám všetko, čo treba, splnené, spravené, ale občas si položiť otázku Čo ešte navyše by som mohol? A tam objavujeme rezervy. Dávať si živý úmysel. Keď si spomeniem na školské časy, privykol som si dávať úmysel na jednotlivé predmety. Zemepis za misionárov atď. Človek sa niekedy chce o to snažiť, ale často mu deň rýchle uplynie. Keď si na to privykneme či už s určitými miestami alebo si vyznačíme určité celky, cestou do práce, z práce, podľa hodín. Kedysi sme si na hodinky nalepili nálepku P spomeň si na predsavzatie. Keď sa človek pozrel na hodinky, vždy mu to pripomenulo. To sú drobné pomôcky, drobné barličky duchovného života, ktoré nás môžu podržať práve v tejto bdelosti. Naozaj nás všeličo vyrušuje a často nám celé veľké časti dňa unikajú.
Ďalšia myšlienka, ktorá súvisí s dnešným dňom, spočíva v tom, že všetci sme povolaní stať sa svätými. Svätí, to nie sú len mimoriadni ľudia. Mladí ľudia si vážia napríklad športovcov, hoci vedia, že sa nimi nestanú. Práve tým, že niekto dosiahol niečo mimoriadne významné, motivuje nás, aby sme sa aspoň trochu snažili. Výrazne veľkí svätí neznamená, že to je jediná forma, ako byť svätý. Pontifikát Jána Pavla II. je známy rekordami v počte blahorečených a svätorečených. Vyberal aj ľudí z rodinného života, tichých misionárov, nielen známych, veľkých zakladateľov rehoľných kongregácií, ale aj tých, ktorí v tichosti plnili svoje nenápadnú prácu, čím nám chcel poukázať, že ciest k svätosti je veľa. Boh od každého čaká niečo iné. Ako v živote spoločnosti nie každý môže byť výraznou politickou, vedeckou alebo inou osobnosťou, pretože aj oni by toho veľa nedosiahli, keby nemali ďalších spolupracovníkov, tak je to podelené aj v mystickom tele Cirkvi každý máme svoju úlohu. Ako je to vyjadrené v jednej krásnej básni: Som tehlou, ale bez tej tehly by nebol ani chrám. Je dôležité, aby každý pochopil, kde je jeho miesto. Byť tam a taký, kde a aký mám byť. K tomuto sme povolaní. Nedať sa odradiť, že nemôžeme sa stať veľkými svätými, ale malými a výraznými. Podobne ako je známa svätica Terézia z Lisieux a jej malá cesta. Stala sa jednou z najznámejších svätíc práve tým, že objavila malú cestu svätosti. Byť tou skrytou, jednoduchou, byť v Cirkvi srdcom, ktoré miluje, a to je možné na každom mieste. Stala sa patrónkou misií, hoci v misiách nikdy nebola. Naozaj s postojom viery a lásky je možné všetko a v každých okolnostiach.
aj my a aby sme pomáhali stať sa takými aj iným.
