Zdroj: Slovenský rozhlas
Dušan Berta, špirituál kňazského seminára, Bratislava
Drahí bratia a sestry, tu v Kostole sv. Rodiny i pri rozhlasových prijímačoch,
každý človek k svojmu životu, životnému úsiliu a k snahe napredovať potrebuje nielen vedieť, čo má robiť, ale aj povzbudenie: aby vytrval; aby bol statočný v rozličných skúškach, ktoré na neho doliehajú; aby nestratil svoje ideály a slobodu rozhodovať o tom, aký chce byť, ani v nepriaznivých okolnostiach svojho života; aby mal odvahu prijať aj kríž a ťažkosti.
Naše dnešné spoločné stretnutie pri slávení Eucharistie môže mať teda aj tento význam. Nezabudnime však, že najhlbším prameňom našej životnej odvahy je Boh prítomný uprostred nášho života ako ten, ktorý je milostivý a milosrdný, zhovievavý a veľmi láskavý, dobrý ku každému a milostivý ku všetkým svojim stvoreniam (Ž 145,8-9). Poďakujme mu za túto jeho milujúcu prítomnosť, za všetky tie veľké veci (Sk 14,27), ktoré urobil v našom živote, a poprosme ho, aby prostredníctvom odpustenia našich hriechov urobil aj v našom srdci všetko nové (Zj 21,5a).
Istý mladý otec stál pred náročnou úlohou: mal uviesť do sveta svoje prvorodené dieťa. Bol to chlapec. So svojou manželkou Hannou sa oženil viac-menej preto, lebo dieťa už bolo na ceste. A zatiaľ, čo sa Hanna zaoberala dieťaťom a vecami okolo neho, otec premýšľa o niečom úplne inom. Vo svojom synovi vidí prvého človeka, skrze ktorého má byť svet obnovený a oslobodený od svojich nedostatkov.
Takto začína príbeh Ingeborg Bachmanovej s názvom Všetko.
Otec si hovorí: Svet je pokus, ktorý sa tým istým spôsobom a s tým istým výsledkom opakuje. Doterajší výsledok je život v hriechu, v láske a zúfalstve. Ja by som však mohol svoje dieťa toho ušetriť a urobiť ho prístupným pre iný život. A aby zaviedol svoje dieťa do celkom iného sveta, učí ho, aby si vo vode osvojilo reč vody, na kamenistej ceste reč kameňov a v lese reč lístia. No keďže sám túto reč neovláda, nedarí sa mu uviesť dieťa mimo hraníc obvyklej reči a myslenia.
Čím je chlapec starší, tým viac stráca pôvodnú nevinnosť a začína napodobňovať okolie. Otec s nevôľou pozoruje, ako začína nasledovať cestu rodičov a ľudí vôbec. Zmocňuje sa vecí, skúma ich, páčia sa mu alebo ich ničí. Takto otec nadobúda presvedčenie, že jeho syn je všetkého schopný, že aj v ňom sa skrýva zlo. A tak sa rozplývajú otcove nádeje, že svet sa prostredníctvom jeho syna zmení a preorientuje na iný smer. Preto mu jeho dieťa odpadne od srdca a on svoju nenávisť prenáša na všetko, čo vytvorila ľudská ruka: na dráhy električiek, na čísla domov, názvy ulíc, ukazovatele času, odpadové nádoby, úrady, rozličné inštitúcie, proti ktorým sa nikto nemôže postaviť...atď. Zlostí sa dokonca i na seba, že priviedol toto dieťa na svet.
Všetko vrcholí vo chvíli, keď chlapec na školskom výlete príde o život. Odbehol od svojej triedy, vyliezol na skalu a zrútil sa z nej dolu. Otec vtedy spoznáva svoju chybu. Je ochotný priviesť na svet ďalšie deti, ale chce ich vychovávať tak, ako to vyžaduje doba: spolovice pre tzv. vlčiu prax a spolovice pre ideu mravnosti.
Bratia a sestry, možno nám pripadá tento príbeh trochu zvláštny, ale neodráža zároveň mnohé z toho, čím žijeme aj my: túžba po lepšom svete, nové modely života, nadšené snahy, očakávania, ale i prehry, sklamania, rezignácie a prispôsobovanie sa dobe či okoliu?
Kde nájsť riešenie a vyváženosť, a ako zrušiť napätie medzi nostalgickým snom o šťastí a realitou života? Venujme v tomto našom uvažovaní teraz nachvíľu pozornosť dnešnej bohoslužbe slova. V druhom čítaní sme počuli slová apoštola Jána z jeho známej Apokalypsy. Píše v nej, že v jednom zo svojich zvláštnych videní videl nové nebo a novú zem, lebo prvé nebo a prvá zem sa už pominuli a ani mora už niet (Zjv 21,1). Prirodzene v súlade s mienkou exegétov treba najskôr poznamenať, že tu ide o obnovu celého vesmíru v Bohu, ktorá sa začala Kristovou smrťou a bude zavŕšená jeho druhým príchodom na konci vekov. Povedzme si ale aj to, čo je to prvé nebo a prvá zem, more a potom nové nebo a nová zem, ženích a nevesta.
Prvé nebo a prvá zem to sú dva odlišné svety (svet Boží a svet ľudský, podľa apoštola Pavla duch a telo), medzi ktorými pôvodne bola jednota, no teraz tu vládne vzájomné napätie práve kvôli prítomnosti zla vo svete, v biblickej reči označovaného symbolom mora.
Nové nebo a nová zem to je kvalitatívne niečo úplne iné. Je to spoločenstvo útechy, života a oslavy, bez napätia, bez prítomnosti zla. Ženíchom je tu Boh a nevestou tzv. nový Jeruzalem obnovené ľudstvo, ktoré už nie je v moci zla.
K tomuto novému nebu a novej zemi smerujú celé dejiny spásy. Počnúc dialógom Boha a človeka v raji, cez stánok stretnutia, ktorým sprevádzal Boh Izraelitov počas Exodu, cez jeruzalemský chrám, cez vtelenie Božieho Syna, cez jeho smrť a zmŕtvychvstanie, Boh sa stále jasnejšie zjavuje ako Emmanuel Boh s nami. On je stredobodom a prameňom všetkej tej novej kvality a nádhery, ktorá nám nie je určená až alebo len pre čas večnosti, ale do istej miery ju môžeme zakusovať už tu na zemi: v našom vnútri, v našich vzťahoch, v našich rodinách a v našich spoločenstvách, ak budeme pozorne načúvať tomu, čomu nás Boh učí, a ak sa budeme snažiť uskutočňovať to vo svojom živote.
V dnešnom evanjeliu sa nám tento Božský Učiteľ prihovára prostredníctvom svojho Syna, ktorý nám vo forme akéhosi testamentu (totiž tým dnešným úryvkom sa začína jeho tzv. rozlúčková reč) odovzdáva to, čo považuje za najdôležitejšie v našom živote: Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom... ako som ja miloval vás. Ono to takto znie síce pekne, ale my musíme porozumieť tomu, čo to znamená.
Všimnime si pri tom jednu dôležitú vec. Tesne pred vyslovením spomínaného príkazu lásky, hneď po tom ako Judáš odišiel z Večeradla, Pán Ježiš povedal: Teraz je Syn človeka oslávený a v ňom je oslávený Boh. A keď je Boh oslávený v ňom, aj Boh jeho v sebe oslávi, a čoskoro ho oslávi. Ježiš veľmi dobre vedel, že Judášov odchod znamená pre neho začiatok toho najťažšieho úseku jeho pozemského života. Jednoducho stál zoči-voči utrpeniu, ktorému sa nemohol vyhnúť, a on napriek tomu hovorí o sláve, akoby v rukách držal veniec víťazstva. Tomu sa dá rozumieť len vo vedomí, že Božia sláva nie je to isté, čo pomíňajúca sa sláva tohto sveta, ale je to víťazstvo dobra, ktoré sa rodí uprostred veľkého utrpenia.
Ktosi raz napísal, že materským lonom pravého života je kríž, a my môžeme dodať: slobodne a z lásky prijatý a nesený. Toto je rozmer lásky, ktorou nás Ježiš miloval - rozmer, ktorý nemá alternatívu. Pravý život sa podobne ako dieťa rodí z lásky a bolesti.
Veľmi výrečne o tom svedčí aj život mladej francúzsky Márie-Catherine, ktorý opisuje Luise Rinserová vo svojom románe Dokonalá radosť.
Márie-Catherine je vydatá za Clémenta, nemeckého docenta modernej filológie. Je to muž príliš precitlivelý, netrpezlivý a nervózny. Človek nikdy nevie, čo mu môže povedať a ako to prijme. Jeho zbraňami sú nemé výčitky a mlčanie.
Naproti tomu Márie-Catherine je živá, veselá, múdra a hlavne veriaca žena. Z jej očí vyžaruje dôvera, nádej, odvaha i trpezlivosť. Hoci je promovanou filozofkou, nevystatuje sa svojimi vedomosťami. Všetky svoje dobré vlastnosti nasadzuje na to, aby vniesla trochu svetla do života svojho manžela a vlastnej, problémami zavalenej, rodiny. Uvedomuje si, že toto je jej úloha, a milovať pre ňu znamená to isté, ako vziať na seba túto úlohu a odovzdane ju plniť. Kvôli tomu je ochotná zriecť sa všetkého.
Raz však príde deň, kedy manžel už ďalej neznesie jej svetlú prítomnosť a dá sa rozviesť. Márie-Catherine sa nasťahuje do podkrovnej izby jedného robotníckeho sídliska na okraji mesta. Je tam pre každého, i pre Clémenta, ktorý o niekoľko týždňov nevyliečiteľne ochorie a neskôr zomrie na ceste za (pre neho) neznámym cieľom. Vyzerá to tak, akoby celá Máriina námaha bola zbytočná. No čoskoro sa ukáže, že všetci, ktorí sa dostali do jej životného okruhu, sa nejako zmenili. Výnimkou nebol ani Clément. Vo svojom testamente, ktorý všetkých pozostalých priviedol do úžasu, odkázal drahocenný kríž, ktorý sa v ich rodine dedil ako rodová cennosť, práve Márii. Navyše, keď otvorila klenotnicu, našla tam list, ktorý vo svojom krátkom obsahu vyjadroval prosbu o odpustenie.
Potom Márie-Catherine veľa pracovala. Sotva mala čas posedieť si doma. Čistila, prala a upratovala na sídlisku u každého, kto potreboval pomoc. Ošetrovala chorých a bdela pri nich aj v noci. Ľudia prichádzali za ňou s prosbami a nikdy neboli odmietnutí. Raz, keď prišla reč na smrť, povedala: Rada by som zomrela v jarné ráno, a najradšej vo veľkonočné ráno, ešte pred brieždením. Namáhavá činnosť ju čoskoro vyčerpala. Prehovárali ju, aby išla do nemocnice na vyšetrenie. Všetko bolo dohodnuté v utorok po Veľkej noci, ale Márie-Catherine sa toho už nedožila. Zomrela celkom sama na veľkonočnú nedeľu zavčas rána. V poslednom liste svojmu švagrovi napísala: Teším sa, že zomriem. Som šťastná a celkom pokojná, hoci neviem, kam teraz pôjdem. Dúfam, že sa dostanem do milosrdných rúk.
Bratia a sestry, snáď sme už stáli nad hrobom človeka, ktorý vo všetkom, čo robil, hľadel iba na seba a sledoval len vlastné záujmy. Mlčky a bez účasti sme sa pozerali, ako ho kladú do zeme. Prečo sme pri tom necítili smútok? Pretože ten človek nám nemal veľa čo povedať. Nakoľko sa stále krútil len sám okolo seba, nebolo možné nadviazať s ním kontakt, a tým pádom jeho smrť neznamenala pre nás veľkú stratu.
Ale možno sme boli na pohrebe človeka, ktorému sme ešte i dnes vďační za mnohé. Poznali sme ho ako toho, ktorý tu bol vždy pre nás. V jeho blízkosti sme nachádzali lásku, pochopenie, dôveru i ochotu. Jeho odchodom nastala v našom živote prázdnota, ktorú nedokázal nikto iný naplniť. A predsa hlbšia, než bolesť, je naša radosť z toho, že taký človek vôbec medzi nami žil. Jeho život je pre nás nepretržitým posolstvom.
Takým človekom bola i Márie-Catherine. Tí, ktorí sa s ňou stretli, nemohli na ňu zabudnúť. Čo ale taký život priniesol jej samotnej? Možno tu vôbec hovoriť o šťastí, keď sa táto žena zriekla všeličoho, čo len môže napĺňať život človeka? Na to sa dá odpovedať len tak, že život má aj iné radosti, ako sú naplnené túžby. Ak chce tomu človek rozumieť, potrebuje to skúsiť. Skúsiť, že radosť vôbec nie je len výsledkom splnenej žiadosti, ale predovšetkým výsledkom zrieknutia sa. To je jeden dôležitý princíp skutočnej lásky, pri ktorej sa človek v živote usiluje vždy o niečo väčšie, než sú len jeho vlastné záujmy. Samotná intenzívna snaha o vyšší cieľ udržiava život v poriadku a robí ho šťastným. Tak je človek schopný všeličoho sa aj zrieknuť.
To veľké, o čo sa Márie-Catherine usilovala, bolo priniesť trochu svetla do života svojho manžela a vlastnej, problémami zavalenej, rodiny, čo sa prirodzene vzťahovalo i na všetkých ostatných, ktorým s láskou slúžila. Vedela, že skutočná láska sa nepýta: Čo chcem ja?, ale čo potrebuje ten druhý? Takto sa jej život stal miestom útechy pre všetkých, ktorý to práve potrebovali, a zároveň živým podobenstvom Božej lásky k ľuďom.
Už chápeme, ako môže byť už tu na zemi naplnený prísľub nového neba a novej zeme? Že ide vlastne o našu každodennú všednú skutočnosť, ticho a nenápadne (ale o to účinnejšie) premieňanú vierou a láskou tak, ako ju premieňal samotný Ježiš?
Nebojme sa preto vykročiť na cestu lásky a obety! Prijímajme na seba všetky tie drobné i väčšie úlohy, ktoré na nás kladú naše stretnutia s ľuďmi, a intenzívne ich spĺňajme. Neskôr spoznáme, že nič nie je premrhané, čo urobíme z lásky, a že práve život žitý z lásky je životom žitým naplno a teda životom šťastným. Amen
