Zdroj: Slovenský rozhlas
Ján Formánek, generálny vikár
Milovaní bratia a sestry,
veľkopiatočné udalosti veľmi hlboko ranili vieru Ježišových učeníkov. A zdá sa , že aj nádej pochovali. Podľa toho všetkého, ako sa správali, k tomu radostnému posolstvu zmŕtvychvstania. Hoci Ježiš kedykoľvek hovoril o svojom utrpení a smrti, vždy povedal, že na tretí deň Syn človeka vstane z mŕtvych. A žiaľ, oni na zmŕtvychvstanie neboli pripravení. Ničomu nerozumeli. Ich vnútorné rozpoloženie nám približuje dnešné Evanjelium. Učeníci, ktorí opúšťajú Jeruzalem, chcú byť čím skôr preč z tohto mesta, aby na všetko zabudli. A v tom zrazu prišiel k nim cudzinec, pútnik, ktorého nepoznali. Bol to Ježiš. A keď sa dal s nimi do rozhovoru, vypočul ich, čo všetko ich trápi. A vtedy im hovorí: "Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo bolo napísané. Či Mesiáš nemal trpieť a tak vojsť do svojej slávy?" A vtedy, keď ho pozvali, aby s nimi stoloval, a keď lámal chlieb a im ho dával, vtedy ho spoznali.
Bratia a sestry, po prvé si musíme priznať, že aj my sme mnohokrát podobní týmto učeníkom. Takisto ako oni, aj my si vytvárame svoj vlastný obraz o Bohu. Chceli by sme ho vtesnať do našich predstáv a, pochopiteľne, urobiť ho aj naším sluhom. A keď nám to nejde, keď nespĺňa naše túžby, začíname pochybovať. To je veľká chyba a príčina nejednej krízy vo viere. My sa musíme vzdať osobných predstáv a my musíme prijať ten obraz Boží, ktorý nám dal Ježiš Kristus práve v Evanjeliu. Veď On povedal: "Kto vidí mňa, vidí Otca." Preto je tak potrebné, aby sme my veriaci často otvárali túto Knihu kníh, aby sme kontemplovali Ježišovu tvár, Ježišovu podobu a aby sme sa zdokonaľovali v našom poznávaní Ježiša Krista, pretože čím ho viac a dokonalejšie budeme poznať, tým ho budeme aj viac milovať. A toto je práve bolestný problém aj nás veriacich. Je síce pravda, že máme toľko všelijakých povinností od rána do večera a keď človek večer unavený ľahne, urobí sotva kríž a zaspí. Ale, bratia, sestry, my nemôžeme zostať v detských predstavách. Nám nestačia iba tiet pravdy, ktoré sme sa naučili ako deti v škole. My musíme dozrievať do dospelej viery. A k tomu je potrebné, aby sme si našli trochu času aj na vzdelávanie vo viere. Veď my si musíme zachraňovať nielen svoju vieru, my ju musíme odovzdávať predovšetkým dorastajúcemu pokoleniu. Ježiš od nás chce, aby sme niesli posolstvo zmŕtvychvstania do sveta. Ale k tomu, aby som vedel hovoriť, aby som vedel obhájiť svoju vieru, musím ju aj dokonalejšie poznať. Preto využime tie možnosti, ktoré máme. Toľko náboženských časopisov, toľko kníh Slovensko ešte za svojho jestvovania nemalo! Každý, kto má v niečom nejaké problémy, týkajúce sa právd viery alebo učenia Cirkvi, má možnosť nájsť odpoveď.
Druhým nebezpečenstvom našej viery je hriech, nemravnosť. Vy viete, v akom svete žijeme. Poznáte, ako sa dnes prevracajú hodnoty, na ktorých spočívala a bude spočívať usporiadaná ľudská spoločnosť. Ako sa narúšajú základné princípy nielen kresťanskej, ale aj prirodzenej morálky. A sami viete, ako nás to všetko ovplyvňuje. Aj mnohí veriaci kresťania povedia, že tak robia všetci a teda to, čo robí väčšina, to je dovolené. Bratia a sestry, keby sme takto zmýšľali, zo dňa na deň pochovávame kresťanstvo v našej vlasti. A to je nemožné. My musíme stáť na princípoch Božích zákonov. Nech svet sa vysmieva z hriechu, nech ho neprijíma, nech všetci tí, ktorí sa boja hriechu, že ich zaradia do stredoveku, to nám nesmie vadiť. Veď vždy, v každom čase, kresťania, ktorí žili podľa viery a podľa morálky boli považovaní za bláznov. Ale takéhoto označenia sa nemôžeme báť. Pretože za bláznov vyhlasovali aj prvých kresťanov, dokonca aj samého Krista. A preto vás, bratia a sestry, povzbudzujem, aby sme formovali svoje svedomie podľa Božích zákonov, podľa učenia Cirkvi, aby sme tam, kde sme vybočili, čím skôr sa vrátili a aj keď azda budeme v menšine, ale ponesieme to svetlo Kristovej pravdy, ponesieme to svetlo nielen prirodzenej, ale aj kresťanskej morálky, ktorá nakoniec vždy zachraňovala svet. Preto naším cieľom nech je zápas s hriechom. A my vieme, že človek iba cestou opravdivého pokánia sa môže a musí vždy vrátiť ku Kristovi.
Ďalším nebezpečenstvom našej viery je pohoršenie. Sami veľmi dobre viete, ako bolí, keď sa človek sklame. Ale musíme byť pripravení na všetko. Predovšetkým, aby sme my nesklamali druhých. Predovšetkým tých, ktorí do nás vkladajú nádej. Tých, ktorí v nás chcú vidieť svetlo. A preto sa nehnevajme, keď nám niekto vyčíta, že chodíme do kostola, modlíme sa. Áno, aj my, ktorí sa modlíme, aj my, ktorí chodíme na sv. omšu, aj my, ktorí čítame a počúvame Božie slovo, sme len ľudia. Ale keď zlyháme, musí nás to bolieť a musíme sa snažiť, aby sme tým, ktorí hľadajú Boha, boli na povzbudenie a nie na pohoršenie. Vieme, čo povedal Ježiš: "Beda, z koho pohoršenie pochádza." Predovšetkým pohoršenie maličkých. "Takému by bolo lepšie, keby mu mlynský kameň zaviazali na šiju a ponorili do morských hlbín."
Bratia a sestry, nakoniec, ako sme počuli v Evanjeliu, Ježiš sa im dal poznať pri lámaní chleba. Niektorí hovoria, že opakoval Poslednú večeru. Nevieme, ale dal sa im poznať. A to je výzva aj pre nás. Bez sviatostnej milosti nič nedokážeme. A podstata celej kresťanskej viery spočíva na milosti. A preto sa nespoliehajme, čo sa týka viery, na naše prirodzené sily. Svätý Pavol, apoštol, to pekne vyjadril: "Iba milosťou Božou som tým, čím som." Preto Eucharistia, slávenie najsvätejšej obety, bratia a sestry, tu sa nám dáva znovu poznať Ježiš zmŕtvychvstalý, Ježiš, ktorý žije. Tu otvára aj oči našej duše, tu naberáme silu, aby sme vedeli ísť do tohto sveta, plného nástrah, a zostať verný Kristovi a vydávať o ňom svedectvo. Preto vás povzbudzujem, aby ste zviazali svoj kresťanský život s oltárom, s najsvätejšou obetou. Veď Eucharistia - to je srdce našej viery. Môžeme povedať, že zostaneme skutočne veriaci v Ježiša Krista, zostaneme pravými kresťanmi dovtedy, kým sme spojení s najsvätejšou obetou. Dovolím si tvrdiť, že ani jeden odpad nezačal u kresťana skôr, ako prerušil spojenie s najsvätejšou obetou.
Posledná myšlienka - ponáhľali sa späť do spoločenstva ostatných učeníkov, aby im oznámili radostnú zvesť o zmŕtvychvstaní. Spoločenstvo. O tom by bolo treba tiež široko hovoriť. Viete, čo nás držalo počas totality? Boli to malé spoločenstvá, ktoré dokázali vytvárať študenti, naša mládež, rodiny. Takže po zmene režimu naše kostoly neboli starobince, ale boli plné mládeže. Budúcnosť Cirkvi, bratia a sestry, je znovu v týchto maličkých spoločenstvách. Pretože osamotený veriaci v tomto svete dlho nevydrží. Predovšetkým sa obraciam na vás, mladí chlapci, dievčatá, kdekoľvek ste vo svete, vždy si hľadajte niekoho, kto by rovnako zmýšľal ako vy. Ježiš nám prisľúbil, že kde sú dvaja či traja v mojom mene, tam som ja medzi nimi. A takto budeme schopní odovzdávať dar viery budúcim generáciám a náš národ zostane veriacim skutočne i v tomto 3.tisícročí.
Drahí bratia, sestry, obráťme sa na koniec nášho dnešného rozjímania na zmŕtvychvstalého Spasiteľa s prosbou, aby sa dotkol našej milosti, aby sme znovu ožili, aby nás radosť, ktorá vychádza z krásnych veľkonočných modlitieb, napĺňala, aby sme posolstvo Evanjelia niesli, aby sme ho ohlasovali a podľa neho aj vo svojich rodinách i v celej našej spoločnosti žili. Amen.
