Mgr. Marián Bér,
kaplán Bratislava-Blumentál
Milé deti, drahí mladí priatelia, milí bratia a sestry, i vy, milí bratia a sestry, ktorí ste s nami prostredníctvom rozhlasu,
podľa toho, čo je obsahom dnešného evanjelia, mohli by sme dnešnú nedeľu okrem nedele Božieho milosrdenstva nazvať aj nedeľou viery a pokoja. Viery, ktorá je odpoveďou na Ježišovo veľkonočné víťazstvo, a tej viery, ktorá sa stáva zasľúbenou v dare Ježišovho veľkonočného pokoja. To bolo vyjadrené v tom pozdrave, ktorý odznel z Ježišových úst v dnešnom evanjeliu. Iste, je to iný pokoj, je to Kristov pokoj, to všetci dobre vieme. Pokoj odlišný od zmlúv, o ktoré sa snaží človek, ktoré sa píšu, a práve tak sa vzápätí porušujú. Zvlášť azda vy starší viete: boli zmluvy, boli dohody a neraz neboli zmluvy a tiekla krv. Taký je človek. A preto Pán Ježiš prináša iný pokoj, pokoj, ktorý sa rodí z radosti, z tej radosti víťazstva života nad smrťou, ktorý má pôvod práve v obnovených vzťahoch, v novej možnosti naviazať kontakt s Bohom a z toho vyplývajúci dôverný vzťah i medzi ľuďmi. Áno, to je ten pravý pokoj, ktorý pramení z obnoveného ľudského srdca a tam má svoj pôvod, tam má svoje miesto a na tomto pokoji sa potom dá zbudovať aj iný pokoj, ale bez neho nie. Pán Ježiš ukazuje cestu k tomuto pokoju. Ukazuje, že naozajstné prijatie tohto zasľúbeného veľkonočného daru je možné iba v spoločenstve milujúcich sa ľudí. Tam, kde srdce prešlo kultiváciou ducha. Tento nový pohľad na človeka buduje aj na novom základe, a to tým, že sám sa stal človekom a prichádza pre každého jedného. Prichádza vytvoriť spoločenstvo ľudí, ktorí sú si rovní, ktorí nemajú právo, aby sa jeden pred druhým vynášali, pretože Ježiš prišiel pre všetkých. Všetci sme zhrešili, on prijal prirodzenosť nás a taký prišiel do vzťahu s nami všetkými. Sme posvätení práve týmto vstupom Ježiša do nášho života. A vzhľadom na to, že sa vlastne stretajú všetky tie nitky ľudských osudov v Ježišovom srdci, sme pozvaní aj my na seba takto pozerať. Nikto nie je viac ani menej. Aby sme to dokázali, aby taký vzťah bol medzi ľuďmi, aby sa vytvorila jedna rodina a zvlášť rodina kresťanov, ako sme to počuli aj v prvom čítaní, musí prísť k slovu práve Kristov pokoj. Ježiš nás k tomu vedie. V prvom stretnutí s apoštolmi naznačuje ten smer. Hovorí o pokoji a vzápätí ustanovuje sviatosť zmierenia. "Ako mňa poslal živý Otec, tak ja posielam vás." Apoštoli dostávajú dar Ducha, aby odpúšťali hriechy. Pretože ak má mať k človeku prístup spása, tak po krste, ktorý nám otvára cestu do tohto spoločenstva s Bohom, je to práve sviatosť pokánia. Človek cez pokánie, v ktorom môže veľmi silno pocítiť dotyk Božieho milosrdenstva, má dosah na dary vykúpenia. Pokáním sa vždy kriesi k životu to, čo zomiera hriechom. Narušená harmónia v srdci človeka, ktorá má také katastrofálne následky, práve to sa vždy a vždy obnovuje v sviatosti zmierenia. Preto Ježiš tento dar veľkonočného pokoja dáva vedľa seba s darom sviatosti zmierenia.
To už je potom otázka našej viery, ako sme postrehli túto veľmi dôležitú pravdu pre cirkevné spoločenstvo. Tá pravda je, že kresťan žije zo sviatosti pokánia ako prvého kroku k vytváraniu spoločenstva s Bohom. Je tu však jedna psychologická ťažkosť a aj viacerí z kresťanov sa na ňu odvolávajú. Verím v Ježiša Krista, ale farárovi neverím, alebo kňazovi neverím. Na adresu všetkých týchto hovorím, že máte pravdu. Áno, veriť a dôverovať naplno môžeme jedine Bohu. To je jasné. Človek je vždy človek a ľahko môže sklamať a ten, kto je vysoko, hodne hlboko potom letí. No napriek tomu všetkému Ježiš priam úmyselne zveril tento dar zmierenia do rúk krehkého človeka, a to preto, že hriech nie je len narušením vzťahu medzi človekom a Bohom, ale aj vzťahov medzi ľuďmi. Ruší spoločenstvo lásky, do ktorého sme pozývaní. Stačí sa pozrieť napríklad do spoločenstva, ktorým je rodina. Cítiť to v rodine, v domácnosti, ak jeden zhreší, cíti to celá rodina. Či je niekto nervózny, alebo sebecký, alebo podráždený, vždy to doma cítiť, pretože hriech má aj spoločenský rozmer. Hriech, to nie je len Pán Boh a ja, ale omnoho viac to zrejme cítime v tejto rovine medziľudskej. Práve preto, že hriech je takýto, Kristus ustanovil, aby sa hriech odpustil nielen na línii Boh a človek, ale aj na línii spoločenstva Cirkvi. Samozrejme, že iba Boh môže odpustiť hriechy, ale zmierenie je dosiahnuté v náručí spoločenstva Cirkvi, ktoré je tiež hriechom jednotlivca poškodené.
Ak máme túto ťažkosť, skúsme si uvedomiť. Áno, aj ten kňaz si musí často kľaknúť, uvedomiť si, že potrebuje Božie odpustenie, aby mohol slúžiť svätú omšu. Ale pri tom všetkom žije z tohto daru, lebo je to cesta spásy ponúknutá Kristom.
Preto my, ak máme takéto ťažkosti, skúsme povedať, že sú to veci zbytočné. Tu totiž ide o zázrak, ktorý Ježiš blahoslavil pri stretnutí s apoštolom Tomášom. Blahoslavení, ktorí nevideli a uverili. Kiež by sme verili v tú pravdivosť, že pod povrchom ľudskej biedy sa deje vždy tento zázrak vzkriesenia ľudského života. Pretože kto hreší, zomiera. Zomiera pred Bohom a často aj jeden druhému. Kiež veríme, že v sviatosti zmierenia nastáva ten zázrak. Nie vždy sme vnímaví tak, aby sme sa dopredu hnali míľovými krokmi. Kresťan však je pozvaný doceniť potrebnosť sviatosti pokánia vo svojom živote pri všetkých ťažkostiach a nehovoriť o tom, že aj tak to bude také isté. V mnohom áno, ale v duchu kajúcnosti, kde predložíme to jediné, čo máme, tú svoju biedu, stávame sa pred Bohom najväčšími. Zvolávame na seba Božie milosrdenstvo, ktoré jedine touto cestou sa nás môže dotknúť.
Na podporenie tejto myšlienky poviem jeden príbeh, ktorý môže byť typický, a nemusí byť, samozrejme, pre každého. Rozprával ho jeden starší kňaz. Stretol sa so svojím bývalým žiakom, 40-ročným mužom, a pýtal sa ho, tak konvenčne, ako to býva, že ako sa má, ako sa mu vodí. On vtedy hovorí. Mám. Nerozumieme si dobre s manželkou. A ona dokonca chodí na prvé piatky, ale stále čosi začína, stále je doma nepokoj, stále nie je niečo dobré. Kňaz sa ho pýta - a vy chodíte k sviatostiam? Ešte chodíte? No, už som pár rokov nebol, veď aj tak to nemá cenu. Načo budem chodiť? Pre tie hádky? Záver bol ten, že sa rozišli a muž sľúbil, že predsa len teda pôjde k sviatosti pokánia. Po mesiaci, či po koľko, sa stretli znovu, celkom náhodou. Vtedy ten muž hovorí - nikdy by som si nebol myslel, že je vo mne toľko sebectva a že príčinou tých nezhôd som býval často aj ja.
Nie každý z nás, samozrejme, je tak vnímavý na Božiu milosť, aby pochopil po jedinej spovedi celú svoju biedu. Nech však je to pre nás typický príbeh toho, ako šťastná je rodina, kde obidvaja, muž i žena, pochopili, že cestou ich podivnej, tajomnej jednoty lásky je práve to, že vedia byť pred Bohom pokorní a že pochopili a dali miesto v svojom spoločnom živote sviatosti pokánia. Namiesto hádania sa vyznajú predovšetkým pred Bohom vinu, aby vedeli byť k sebe úprimní.
Preto to hovorím, aby sme docenili veľkosť tohto daru Božej milosrdnej lásky, aby sa Ježišov prísľub pokoja mohol napĺňať. Kiežby sme boli spoločenstvom lásky, kde hriech nešarapatí, ale kde naozaj zasľúbený Kristov pokoj trvá a človek žije ozajstnou veľkonočnou radosťou.
Dnes prežívame nedeľu Božieho milosrdenstva. Naozaj všetci potrebujeme pocítiť tú lásku Boha k nám. Lásku, ktorá sa dáva. Čítal som vyjadrenie, že pre dnešný svet je Božie milosrdenstvo ako "krabička poslednej záchrany." Tam môžeme nájsť odpustenie a azda najväčší dotyk Božej lásky.
