..::Homílie z Kostola Svätej Rodiny::..

Zdroj: Slovenský rozhlas

Marián Gavenda, šéfredaktor Katolíckych novín

Drahí  bratia  a  sestry,  milí  poslucháči,

keď  som  sa  rozhodoval,  ako  si  pripraviť  tento  rozhovor,  bol  som  v  dileme,  či  rozoberať  biblické  čítania  alebo  sa  venovať  téme  médiá,  ale  keď  som  si  otvoril  biblické  čítania,  dilema  okamžite  pominula,  pretože  v  riadkoch  i  medzi  nimi  aj  zo  Skutkov  apoštolov  1.čítanie  aj  Evanjelium  podľa  Jána  hovoria  tiež  o  komunikácií,  o  masmédiách,  ktoré  sú  dnešnou,  nielen  modernou,  ale  najúčinnejšou  formou,  ako  ľudia  medzi  sebou  odovzdávajú  to,  čo  v  sebe  cítia,  čo  poznajú,  prežívajú,  aby  sa  o  tomto  dozvedeli  aj  iní.  Pod  týmto  zorným  uhlom  sa  pokúsime  zamyslieť  nad  dnešnými  biblickými  čítaniami.

Začnem  každodennou  praxou,  ktorá  má  stovky  obmien.  Predstavme  si  študenta,  ktorý  vychádza  zo  skúšky.  Čo  spraví  prvé?  Buď  sú  tam  spolužiaci,  ktorí  sa  na  neho  vrhnú:  Akú  si  mal  otázku?  Keď  tam  nie  sú,  vytiahne  mobil  a  píše,  že  ju  má  za  A,  B.  Túži  dať  najavo  svoju  radosť.  Podobne  to  vidíme  u  turistov,  ktorí  vystúpia  na  vrch,  fotia  sa,  hneď  posielajú  sms  alebo  mms,  aby  aj  druhí,  ktorí  tam  nie  sú  s  nimi,  mali  účasť  na  radosti,  ktorú  oni  prežívajú.  Potreba  deliť  sa  je  v  našej  prirodzenosti,  je  vpísaná  do  nášho  vnútra.  Hovorí  sa  často  zjednodušene,  že  masmédiá  sú  neutrálne  ako  nôž,  ktorým  môžeme  odkrojiť  chlieb,  ale  aj  niekoho  zabiť.  Ale  ten  nôž  je  neutrálny,  záleží  na  tom,  na  čo  sa  používa.  Netrúfol  by  som  si  to  tvrdiť  o  médiách,  pretože  tá  túžba  deliť  sa,  ktorá  sa  cez  ne  sprostredkováva,  nie  je  neutrálna.  Tá  túžba  je  podstatou  Boha.  Aj  Boha  robí  Bohom  to,  Otca  spája  so  Synom  práve  láska,  to  neustále  zdieľanie,  odovzdávanie  lásky,  Otec  miluje  Syna  a  Syn  miluje  Otca  v  Duchu  Svätom.  To  je  podstata  Boha.  Boh  je  láska,  hovorí  sv.Ján,  a  láska  -  to  je  komunikácia.  Tí,  čo  sa  majú  radi,  delia  sa  o  svoje  zážitky,  a  keď  je  vzťah  silnejší,  ani  hovoriť  nemusia,  pretože  komunikácia  ide  priamo  zo  srdca  do  srdca. 

Táto  črta  je  božská,  to  nie  je  niečo  neutrálne,  a  závisí  od  toho,  ako  to  použijeme.  Pravdou  je,  že  po  hriechu  je  človek  náchylný  všetko  pokaziť  .  Aj  tie  najvznešenejšie  veci,  ktoré  sú  dané,  aby  slúžili  na  dobro,  ľahko  sa  zošmyknú,  zosunú  a  slúžia  na  zlo.  Tá  túžba  deliť  sa,  ísť  ponad  seba,  vychádzať  zo  seba,  túžba,  aby  na  tom  dobrom  mali  čím  viacerí  účasť,  je  Božská  vlastnosť.

Keď  ideme  hlbšie,  k  Najsvätejšej  Trojici,  Duch  Svätý  je  komunikátor,  hybná  sila  a  osobná  sila  komunikácie.  Keď  niekomu  posielate  list,  papier  je  nosičom  myšlienky,  alebo  v  dnešnej  dobe  mail.  Ale  keď  niečo  odkážete  po  niekom,  je  to  vážne,  čím  je  vec  hlbšia  a  vážnejšia,  tým  je  ťažšie  ju  dať  do  nejakého  prostriedku.  Treba  to  odovzdať  osobne.  Vzťah  medzi  Otcom  a  Synom  je  tak  silný,  že  zo  vzťahu  vzniká  tretia  osoba.  To  odovzdávanie  lásky  medzi  Otcom  a  Synom  sprostredkováva  osobne  Duch  Svätý.  To  je  poslanie  Ducha  Svätého.  Keď  ide  o  komunikáciu,  teda  odovzdávanie  duchovných  posolstiev,  otvárať  zmysel  Písma,  môžeme  mať  najlepší  biblický  a  praktický  výklad,  homíliu,  keď  Duch  svätý  neotvorí  srdce  pre  Písma,  môžeme  to  stokrát  počuť,  a  ide  nám  to  kdesi.  Aj  to  zachytíme,  ale  nás  to  neosloví.  Určite  ste  zažili  v  živote  chvíle,  keď  niektorá  veta  z  Evanjelia  človeka  osloví  a  človek  si  povie:  Veď  som  to  toľkokrát  počul,  ale  ja  som  to  tam  nevidel.  To  musí  Duch,  ktorý  Sv.  Písmo  inšpiroval,  musí  otvoriť  aj  naše  srdce,  aby  sme  to,  čo  on  tam  chcel  vložiť  a  cez  ľudské  slová  a  Božiu  pravdu  chcel  zachytiť,  to  je  inšpirácia  Ducha  Svätého,  aby  sme  my  ju  vedeli  dekódovať  a  prečítať  za  ľudskými  slovami  Božie  posolstvo.

Posolstvo,  ktoré  pápež  Benedikt  XVI.  vydal  k  dnešnému  dňu,  má  podnadpis:  Prostriedky  spoločenskej  komunikácie  na  rázcestí  medzi  vlastnou  propagáciou  a  službou,  a  ďalší  podnadpis:  Hľadať  pravdu  so  zámerom  podeliť  sa  o  ňu.

V  tomto  prípade  to  už  nie  je  zážitok,  ktorý  sme  práve  prežili  a  ideme  sa  deliť,  ale  ide  o  pravdu,  ktorú  najskôr  treba  hľadať.  Je  to  proces:  najskôr  sa  dozvedať,  potom  zachovávať  v  sebe,  a  potom  odovzdať.  To  sú  práve  slová,  ktoré  aj  v  dnešnej  Veľkňazskej  modlitbe  sme  čítali  v  Evanjeliu,  prvých  11  veršov  17.  kapitoly  Jánovho  evanjelia.  Je  to  známa  Veľkňazská  modlitba  krátko  pred  Ježišovou  smrťou.  Je  to  jeho  testament,  kde  prosí  za  jednotu  Cirkvi  a  za  to,  aby  učeníci,  ktorí  sa  rozídu  do  sveta,  nestali  sa  svetom,  aby  sa  neuzatvorili  pred  svetom,  aby  sa  nebáli  ísť  do  sveta,  ale  aby  si  vo  svete  zachovali  silu  kvasu,  aby  sa  nestali  svetom.  Tu  vidíme,  že  Pán  Ježiš  sám  používa  výrazy,  ktoré  hovoria  o  odovzdávaní.  Večný  život  je  v  tom,  aby  poznali  teba...  Najskôr  hovorí:  "Otče,  dal  si  mi  ich  a  ja  som  im  teba  zvestoval."  Aj  Ježiš  zvestoval.  Chodil,  uzdravoval  a  učil.  Odovzdával  poznanie  o  Bohu,  aby  ho  poznali.  V  tom  je  večný  život.  To  je  dôležitá  a  zásadne,  kľúčovo  dôležitá  vec.  A  toho,  ktorého  si  poslal,  Ježiša  Krista.  My  sme  sa  trochu  nechali  oklamať  zdanlivo  pekne  znejúcou  toleranciou,  že  maximum  vzťahu  je  tolerancia.  Aj  medzináboženská  tolerancia  aj  medziľudská  tolerancia.  Len  ja  k  tomu  dodávam,  že  tolerancia  je  neraz  len  vznešená  forma  nezáujmu.  Keď  ja  poznám  dobrého  lekára  a  niekto  v  mojom  blízkom  okolí  veľmi  trpí  na  nejakú  chorobu  a  ja  ho  len  tolerujem  ako  chorého,  ale  neporadím  mu,  to  je  obyčajný  egoizmus.  Keď  jediným  mostom  medzi  nebom  a  zemou  a  medzi  človekom  a  Bohom  je  Bohočlovek  Ježiš  Kristus,  nezvestovať  ho  ako  bránu,  ako  most  do  večného  života,  to  je  tiež  len  obyčajná  forma  egoizmu,  že  si  to  necháme  pre  seba  a  tým  pádom  nezostane  ani  nám.  Lebo  len  viera,  ktorá  sa  túži  deliť,  je  skutočná  viera.  Kde  táto  túžba  chýba,  už  sa  nám  viera  postupne  stráca. 

Vidíme  ďalej:  "Zjavil  som  tvoje  meno  ľuďom,  ktorých  si  mi  dal  zo  sveta."  Stále  máme  o  prijatí,  spoznaní.  Naozaj  spoznali,  že  som  vyšiel  od  teba.  A  teraz,  aby  zvestovali  ďalej.  Vidíme,  že  aj  podstata  Evanjelia,  radostnej  zvesti,  je  nielen  obsah,  čo  Ježiš  povedal,  ale  aj  dynamika.  Misijné  poslanie:  "Choďte  do  celého  sveta  a  ohlasujte  to."  Tá  ozaj  veľká  radosť,  vidíme  to  v  Skutkoch  apoštolov,  keď  ich  dali  zbičovať  a  oni  plní  radosti  chválili  Boha,  že  ich  uznal  za  hodných  trpieť  pre  jeho  meno.  My  by  sme  plakali,  aká  krivda  sa  nám  stala,  že  nikomu  sme  nič  nechceli,  a  takto  sme  dopadli.  Nie.  Oni  chválili  Boha  za  to,  že  uznal  za  hodných  trpieť  pre  jeho  meno,  lebo  sú  tak  plní  nadšenia,  nie  lacného,  ale  z  tej  pravdy,  že  život  nekončí  hrobom,  že  je  tu  úžasne  nová  perspektíva.  A  učeníci  i  všetci,  ktorých  oslovili,  vidíme,  ako  rýchlo  sa  Cirkev  šírila  do  celého,  vtedy  známeho  sveta,  to  nebola  nejaká  propaganda,  žiadne  štruktúry.  To  vyplývalo  z  vnútornej  túžby,  aby  čím  viacerí  mali  účasť  na  tom,  čo  ja  prežívam. 

V  posolstve,  ktoré  som  naznačil,  Sv.Otec  hovorí,  že  masmédiá  sa  nachádzajú  na  historickej  križovatke.  Rád  by  som  podotkol,  že  pápež  posolstvá  nepíše  večer  pri  lampe  svojej  pracovne,  ale  sú  to  posolstvá  určené  celému  svetu  v  rôznych  oblastiach.  Čo  sa  týka  masmédií,  pápež  má  k  dispozícii  Pápežskú  radu  pre  spoločenské  komunikačné  prostriedky,  kde  sú  odborníci,  ktorí  sa  tomu  venujú,  a  potom  tak,  ako  pri  KBS  je  masmediálna  rada,  kde  sú  ľudia,  ktorí  robia  v  médiách  a  sú  poradným  hlasom  pre  biskupov,  takisto  aj  kontinentálne  rady  biskupských  konferencií:  európska,  ázijská,  africká,  americká,  majú  svoju  Radu  pre  médiá.  V  Pápežskej  rade  sa  to  zlieva  z  celého  sveta.  Keď  pápež  chystá  posolstvo,  dá  si  predložiť  podklady.  Ak  tvrdí,  že  skutočne  masmédiá,  ktoré  hýbu  dnešným  svetom  a  pápež  v  úvode  veľmi  pekne  rozoberá,  aké  sú  dôležité,  čo  všetko  napomáhajú:  odstraňovať  analfabetizmus,  dostupnosť  informácií,  na  ktoré  má  človek  právo  a  ktoré  potrebuje  atď.,  ale  predsa  hovorí,  že  sú  na  križovatke  pred  jedným  zásadným  zlomom.  Doteraz  sa  len  veľmi  rýchlo  rozvíjali.  My  si  to  ešte  vieme  predstaviť,  starší,  aj  keď  nebola  televízia  postupne,  ako  úžasne  rýchlo,  keď  si  zoberieme  len  za  posledné  desaťročia,  ako  sa  rozšírila  dostupnosť  internetu,  rýchlosť  internetu,  čokoľvek  si  kliknete,  okamžite  máte  z  celého  sveta,  počnúc  mapami  celého  sveta,  slovníky,  všetko  a  v  istom  zmysle  dostupné  každému  bežnému  človeku,  ktorý  to  potrebuje,  v  našej  kultúre  je  to  dostupný  prostriedok.  Nie  vo  všetkých  častiach  sveta  je  tomu  tak.  Tento  prudký  vývoj  prichádza  teraz  ku  kvalitatívnemu  zlomu.  Pápež  hovorí,  že  médiá  už  nielen  prinášajú  informácie,  čiže  poznatky  alebo  udalosti,  ktoré  sa  stali  už  viac  verne  alebo  menej  skresľujú,  ale  čosi,  čo  sa  stalo,  ale  oni  skutočnosť  už  aj  vytvárajú  novým  spôsobom.  Jednak  problémy,  ktoré  neexistujú  a  novinári  ich  vedia  spraviť.  To  vidíme  aj  čo  sa  týka  Svätej  zeme.  Vždy  keď  tam  idem  s  pútnikmi,  ľudia  sa  pýtajú:  ako  tam  môžete  byť,  veď  tam  je  vojna,  tam  je  to  hrozné.  Čo  sme  tam  boli,  sme  povedali,  sme  žiadnu  vojnu  tu  nevideli.  To  je  niekedy  médiami  nafúknuté.  Ako  Ján  Pavol  II.  asi  15  rokov  zomieral  stále,  lebo  to  bola  téma  zaujímavá  pre  médiá.  Čiže  vytvárajú  postupne  novú  skutočnosť.  To  je  jedna  stránka.  Nové  problémy  sa  umele  nastoľujú,  akoby  to  bola  pravda.  My  to  vidíme  aj  v  našej  slovenskej  kresťanskej  európskej  kultúre,  ako  veľmi  ľahko  a  rýchlo,  už  je  väčšina  aj  obyvateľov  Slovenska  a  tým  pádom  aj  veľká  časť  veriacich,  presvedčená  ako  o  samozrejmosti,  že  eutanázia  je  viac-menej  dobrá  vec  v  istých  prípadoch  a  ako  je  veľmi  osožné,  teraz  je  to  v  diskusii,  keď  sa  dozvieme,  že  ten  plod  je  poškodený,  tak  je  oveľa  lepšie  aj  pre  tú  matku  aj  pre  tú  rodinu,  keď  ho  dáme  zabiť.  Ja  na  to  dodávam:  Dobre,  a  keď  vám  po  roku  to  dieťa  ochorie  na  ťažkú  chorobu,  ktorú  predtým  nemalo,  lebo  aj  to  môže,  alebo  keď  ho  zrazí  auto  a  bude  z  neho  mrzáčik,  tak  to  je  tiež  riešenie?  A  aký  rozdiel  je  medzi  24.týždňom  po  počatí  alebo  24.týždňom  po  narodení?  V  podstate  žiaden.  Len  si  zrazu  médiá  vytvorili  atmosféru  a  tak  prenikajú  do  povedomia,  že  zrazu  to  mnohí  považujú  za  správne.  Veľmi  mnohí.  Čiže  vytvárajú  skutočnosť.  A  potom  ďalšia  črta  tých,  ktorí  sú  už  otrokmi  médií,  hlavne  cez  internet,  že  sa  vzďaľujeme  od  skutočnosti.  Je  to  tzv.  virtuálna  realita,  kde  všetko  funguje,  ale  v  živote  to  tak  nefunguje,  ale  na  obrazovke  to  funguje.  To  je  naozaj  veľmi  nebezpečné.  Človek,  ktorý  si  privykne  na  virtuálnu  realitu,  nevie  hodnotiť  sám,  nevie  sa  slobodne  rozhodovať,  lebo  sloboda  znamená  predvídať  dôsledky  a  rozhodnúť  sa  pre  ne.  A  na  virtuálnej  realite  sa  dôsledky  nedajú  predvídať  pri  rôznych  hrách  alebo  pri  všetkom,  tam  je  to  jedno,  to  sa  deje  na  obrazovke  a  my  sa  s  tým  stotožňujeme  a  na  tej  obrazovke  je  možné  naozaj  všetko.  A  človek  stráca  zmysel  pre  realitu,  čím  je  úžasné  ochudobnený.  Ja  som  videl  vnútorný  obrovský  kontrast,  keď  som  bol  jedinýkrát  na  Lomnickom  štíte.  Ostatné  dostupné  štíty  Tatier  som  si  sám  odkráčal.  Na  Lomnickom  štíte  tam,  tým,  že  tam  bez  sprievodcu  sa  nedá  ísť,  zrazu  sa  naskytla  možnosť  ísť  tam  lanovkou  a  bolo  pekné  počasie.  A  to  sklamanie,  že  pár  minút  a  boli  sme  hore.  Zrazu  ten  vrch,  ktorý  je  sám  o  sebe  veľmi  pekný,  mi  to  bolo  také  čosi  veľmi  lacné.  A  ešte  lacnejšie,  keď  vám  len  premietnu  v  televízii  z  vrtuľníka  krásne  narobené  snímky  na  Tatry.  Je  to  krásne,  ale  to  sa  len  mihne.  Ale  naozaj  si  niektorý  vrchol  pekne  odšľapať,  a  to  postupne,  ako  sa  vám  to  vynára,  najskôr  jeden  horizont,  druhý,  to  vedomie,  ja  som  do  tejto  výšky  vystúpil,  to  je  neporovnateľne  iný  zážitok.  Skutočnejší  a  krajší.  Otázka  je,  Sv.  Otec  to  v  druhej  časti  posolstva  hovorí,  ako  sa  k  tejto  skutočnosti  máme  postaviť.  Tu  ponúka  viaceré  možnosti.  Jednak  je  to  povzbudenie  pre  kresťanov  nebáť  sa  aj  do  tohto  sveta  médií  angažovať.  V  súčasnosti,  a  vidíme  to  v  rámci  digitalizácie,  bude  každý  tak  trošku  aj  vytvárať  program.  Idú  do  módy  televízie  nie  už  tie  veľké,  štúdiové,  ale  každý  sa  môže  ozvať,  veľa  programov  diskusných,  už  to  nie  je  len  skupinka.  Všetci  viac-menej  sme  aj  tvorcovia,  sme  aj  prijímatelia  masmédií.  Nebáť  sa  zasahovať,  nebáť  sa  hlavne  mladší  aj  do  rôznych  blogových  diskusií  povedať  svoj  názor.  My  to  vidíme,  že  istí  ľudia  sú  aj  platení  istými  skupinami  a  nerobia  iné,  len  sedia  pri  internete  a  na  všetko,  do  každej  témy  pichajú  svoj  názor.  Veľmi  skreslený,  by  som  povedal,  až  veľmi  streštený  neraz,  ale  týchto  ľudí  je  pár  a  robí  sa  dojem,  vytvára,  že  to  si  celé  Slovensko  myslí.  A  je  to  aj  tým,  že  tí  ostatní  si  o  tom  myslia  svoje,  ale  sa  neozvú.  Čiže  spolutvorcovia.  Nebáť  sa,  to,  čo  Pán  Ježiš  hovorí:  Posielam  ich  do  sveta.  Ten  svet  aj  vtedy  bol  zlý.  Ale  aby  sa  nestali  svetom,  aby  tam  zostali  stále  verní. 

Druhá  oblasť  je  naozaj  tými  médiami,  ktoré  majú  veľmi  silný  vplyv,  si  vedieť  slúžiť,  ale  nebyť  ich  služobníkom.  To  je  výzva  aj  pre  rodičov,  čo  sa  doma  pozrie,  učiť  deti  hodnotiť.  A  nielen  kritizovať,  že  zas  to  bolo  zlé.  Hodnotiť  znamená  aj  vyberať  dobré.  A  vyberať  niekedy  aj  odstrašivý  príklad,  že  sa  stala  nejaká  negatívna  udalosť,  ktorú  to  dieťa  len  si  pozrie,  ale  už  otec,  matka  by  mali  dodať,  lebo  to  bolo  preto  a  preto.  Učiť,  objavovať  tie  príčiny,  prečo  sa  niečo  stáva.  Alebo  aj  pri  filme,  pointu,  alebo  aj  tie  niekedy  skryté  a  nebezpečné  posolstvá,  ktoré  povrchný  divák  si  nevšimne,  ale  už  rodičia  voči  deťom  by  ich  mali  tomuto  učiť.  V  minulosti,  keď  bolo  Slovensko  chudobné  a  nadané  deti  rodičia  nedali  do  školy,  veľmi  im  tým  ukrivdili.  A  vidíme  to,  tí,  ktorí  dali  tie  prvé  desaťročia  minulého  storočia,  tak  tí  ľudia  sa  úžasne  uplatnili.  Aj  keď  to  tú  rodinu  stálo  veľkú  námahu,  odriekanie,  aspoň  maturitu.  Otvorili  im  prosperitu  v  budúcom  živote.  V  dnešnej  dobe,  keď  naozaj  všetkým  hýbu  médiá  a  nenaučiť  deti  vnímať  a  používať  médiá,  tzn.  úžasne  ich  ochudobniť,  nedať  im  do  života  to,  čo  budú  veľmi  potrebovať. 

A  potom  prichádza  ďalšia  oblasť,  a  to  sú  vlastné  médiá,  kde  by  sme  mali  nájsť  to,  čo  v  iných  médiách  veľmi  ťažko  nájdeme.  Máme  ich  aj  na  Slovensku,  naozaj,  poznám  to  zblízka.  Či  už  farské  časopisy,  ktorých  sú  desiatky  a  desiatky,  alebo  aj  iné,  ktoré  sú  rozšírené,  známe  týždenníky,  mesačníky,  tam  sa  nedá  na  tom  zbohatnúť,  ale  dá  sa  na  tom  veľmi  dobre  narobiť.  Tí,  ktorí  to  robia,  robia  to  z  veľkého  nadšenia  a  obetavosti,  a  vydavateľstvá,  ani  nehovorím.  V  dnešnej  dobe  vydávať  knihu,  človek  si  ju  takmer  musí  aj  zaplatiť  prv,  než  mu  ju  vydajú,  lebo  je  veľmi  ťažká  doba  pre  vydavateľov.  Ale  naozaj  na  Slovensku  za  tie  už  takmer  2  desaťročia  vyrástli  úžasné  veci  tým,  že  sa  začínalo  takmer  na  zelenej  lúke.  Za  to  treba  byť  aj  vďační  cez  túto  nedeľu.  Všetkých,  ktorí  tie  programy  tvoria.  Ja  to  vidím  za  noviny,  a  nehovorím  za  seba,  ale  aj  za  redaktorov.  Každý  týždeň,  zima,  leto,  prázdniny,  chrípky,  treba  to  naplniť.  Hovorím  to,  ako  keď  matka  má  4  malé  deti  a  stále  niečo  potrebujú.  Robiť  v  médiách  je  krásne,  ale  je  aj  namáhavé.  Čiže  aj  si  to  vážiť  a  ďalšia  vec  je  naozaj  nielen  podporovať,  to  je  to  známe  cirkevné  prikázanie:  Podporovať  cirkevné  inštitúcie.  Podporíme  to  z  nejakej  lojality.  To  je  pekné,  ale  to  nie  je  účel.  Preto  aj  ja  o  Katolíckych  novinách  bez  problémov  hovorím  aj  v  rámci  sv.omše,  pretože  nepropagujem  predaj  novín.  My  sme  tak  nastavení,  a  myslím,  že  aj  ostatní,  že  čo  sa  vytvorí  a  je  zisk,  dáme  opäť  do  služby  ľuďom.  Či  už  cez  nejakú  prílohu  a  už  to  máte  zase  naspäť.  Ale  ide  o  to,  aby  čím  viacerí  si  poslúžili.  A  tu  je  potrebné  naučiť  sa  vytvárať  si  priestor  na  pokojné  vnímanie  týchto  duchovných  posolstiev.  Tam  to  chce  aj  určité  stíšenie.  Čeliť  tej  veľkej  rýchlosti,  ktorá  vedie  k  povrchnosti  a  naozaj  by  to  malo  patriť  k  nedeli  popri  omši.  Mnohí  povedia:  Neísť  v  nedeľu  na  omšu,  to  je  prázdny  deň,  tomu  čosi  podstatné  chýba.  Kto  ozaj  prežíva  omšu  nie  ako  nutnosť,  ale  niečo,  čo  vnútorne  tam  donesie  svoj  život  a  ide  načerpať.  A  takisto  by  malo  patriť  najmä  k  nedeli.  Veď  to  bolo  na  slovenských  dedinách  odjakživa,  že  tí  ľudia,  to  bol  jediný  deň,  keď  mali  trošku  aj  oddychu,  niečo  si  prečítať,  naučiť  sa  čítať  alebo  znovu  sa  naučiť  čítať  alebo  si  aj  pozrieť  dobrú  reláciu,  vybrať  si  alebo  dobrý  film  alebo  tieto  náboženské  programy.  Nie  je  nutné,  aby  bol  človek  stále  ponorený  len  počúvať  ruženec  a  náboženské  informácie.  To  nie  je  nutné,  ale  trochu  je  potrebné.  Živiť  svoj  vnútorný  svet,  pretože  to,  čím  sme  naplnení,  tak  aj  reagujeme,  tak  aj  vnímame  a  je  to  kvôli  nášmu  vnútornému,  naša  vnútorná  potreba,  vnútornému  životu,  ale  aj  preto,  aby  sme  vedeli  odovzdávať  druhým.

Takže  keď  to  chceme  zhrnúť:  sme  týždeň  pred  nedeľou  Ducha  Svätého,  ktorý  sa  rozlial  a  dal  do  pohybu  Cirkev,  že  učeníci  mali  chuť,  vnútornú  potrebu  hlásať,  mali  silu,  mali  schopnosť  a  mali  čo  ohlasovať,  lebo  On  je  ten,  ktorý  im  dal  pochopiť  Písma.  On  vás  naučí  všetkej  pravde,  On  bude  váš  obhajca.  Nebojte  sa,  zošlem  vám  Ducha.  Aj  touto  nedeľou  sa  chceme  na  Turíce  pripraviť  a  skúsme  nad  tým  pouvažovať,  aj  vy  tu  prítomní  aj  rozhlasoví  poslucháči.  Je  to  moja  farnosť.  Vždy  hovorím,  keď  sa  ma  pýtajú,  že  v  ktorej  si  farnosti.  Keď  som  v  Bratislave,  poviem:  Som  v  Petržalke.  A  inak  po  celom  Slovensku,  lebo  médiá  sú  moja  farnosť.  Ozaj  to  vnímam  ako  kňaz,  že  sa  tu  plne  dá  kňazsky  realizovať.  To  nie  je  len  nejaké  zamestnanie,  i  keď  to  obnáša  aj  kopec  praktických  starostí  a  radostí,  ale  je  to  v  dnešnej  dobe  účinný  prostriedok  evanjelizácie.  Aby  sme  tieto  prostriedky  si  uvedomovali,  vlastné  podporovali,  celkove  médiá  jednak  sami  vedeli  voči  nim  zaujať  postoj,  vybrať  si  dobré,  nenechať  sa  ovplyvniť  zlým,  aktívne  vstupovať,  nakoľko  sa  dá,  a  dá  sa,  a  predchádzajúci  pápež  i  terajší  k  tomu  vyzývajú:  mať  spoluzodpovednosť  na  tom,  čo  víri  dnešným  svetom,  a  naučiť  sa  ozaj  vytvárať  si  tieto  chvíle  duchovného  načerpania  aj  určitého  pokoja,  určitej  duchovnej  pohody,  v  ktorej  sa  napĺňame  dovnútra,  do  hĺbky,  a  potom  už  spontánne,  čoho  je  človek  plný,  z  plnosti  srdca  hovoria  ústa,  ale  nielen  ústa,  hovorí  jeho  svedectvo.

Posledná  myšlienka:  Možno  sa  nám  zdá,  že  ten  svet  negatívne  zameraných  médií  je  obrovský,  že  to  je  jedna  silná  mašinéria  a  my  tam  nič  nezmôžeme.  Bolo  to  vidieť  pred  pár  dňami,  keď  bol  pápež  v  USA.  Tiež  určité  médiá  sa  snažili  vytvoriť,  dať  tej  ceste  určitý  program,  trochu  iný,  než  bol  v  svojej  podstate.  Ale  pápež  tou  jednoduchosťou,  s  ktorou  tam  vystupoval  a  s  ktorou  sa  nedal  odradiť,  v  pokoji  ten  program  bod  za  bodom  uskutočňoval,  napĺňal,  zrazu  im  vyrazil  dych  a  keď  sme  sledovali  potom  už  médiá  ku  koncu,  tak  všetky,  aj  tie,  čo  boli  spočiatku  neprajné,  boli  nadšené.  Lebo  osobné  svedectvo  sa  nedá  oklamať.  Jeden  vnútorne  presvedčený  človek  tou  spontánnosťou  svojej  úprimnosti  má  väčšiu  presvedčivú  silu  než  akákoľvek  mediálna  mašinéria.  V  tomto  je  naozaj  naša  sila.  Ak,  samozrejme,  tá  úprimnosť  vychádza  zo  srdca.  Tam  sa  nemusíme  báť,  lebo  sila  svedectva  je  najsilnejšia  sila.  Takže  prajem  vám  všetkým,  aj  tu  prítomným  aj  pri  rozhlasových  prijímačoch,  aby  sme  túto  nedeľu  42.Svetového  dňa  masmédií  prežili  tak,  aby  sme  čím  lepšie,  ako  sme  hovorili  v  tomto  duchu,  masmédiami  poslúžime,  aby  tie  Božie  pravdy,  ktoré  aj  Boh  nám  odovzdáva  ľudským  spôsobom,  my  sme  v  jeho  duchu  zachytili  a  túžili  šíriť  ďalej.  Amen.