Zdroj: Slovenský rozhlas
Mons. Stanislav Zvolenský, pomocný biskup Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy
Milí bratia a sestry, prítomní tu v Božom chráme, milí rozhlasoví poslucháči!
Prv, než začneme priamo našu úvahu o tajomstve dnešnej nočnej slávnosti, uvedomme si jeden nevyhnutný predpoklad. Týmto predpokladom je vnútorná duchovná jednoduchosť. Iba ten, kto má alebo kto je schopný dívať sa očami dieťaťa, iba ten je a bude schopný vždy znova a znova s údivom sledovať posolstvo, ktoré prináša táto svätá noc. Údiv je brána, cez ktorú sa vstupuje k obdivu, rešpektu, k poklone a vianočnej radosti. Kto sa chce stať veľký, dospelý, rozumný aj pred svojím Bohom, pred Bohom, ktorý sa stal dieťaťom, nepochopí nič. Bude ako pozvaný na hostinu, ktorý síce prijal pozvanie, ale neobliekol si slávnostné šaty. Tešiť sa pred Bohom, ako sa teší pri žatve toto nám odporúčal Izaiáš v prvom čítaní. Prečo sa máme tešiť? Lebo sa nám narodilo Dieťa, je nám daný Syn. Ale či sa deti nerodia každý deň a každú hodinu? Iste. A narodenie každého dieťaťa je naozaj dôvodom radosti a nádeje. Je dôvodom radosti a nádeje predovšetkým pre matku, pre otca, ktorí ho očakávali. Je dôvodom radosti a nádeje pre svet, pre Boha. Každé dieťa, ktoré sa rodí pre tento svet, je znakom, že Boh nestráca nádej ohľadom ľudí. Ale Dieťa, ktorého narodenie si pripomíname túto noc, nám prináša neporovnateľne silnejšie dôvody nádeje a radosti. Prorok Izaiáš to vyjadril slovami: Na jeho pleci bude kniežatstvo a bude nazvaný zázračný Radca, mocný Boh, večný Otec, knieža Pokoja. V ňom, ako sme to počuli v druhom čítaní od sv. Pavla, zjavila sa Božia milosť na spásu všetkých ľudí. Všetky tieto dôvody nachádzame potom zhrnuté v prvej vianočnej správe, ktorú si vypočuli pastieri. Nebojte sa! Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom. Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán. A toto vám bude znamením - nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.
Zastavme sa tu na chvíľu. V týchto slovách je, milí bratia a sestry, obsiahnutý paradox. Veľký paradox Vianoc, a môžeme povedať celého Evanjelia. Veľké skutočnosti sa očakávajú od narodenia Ježiša radosť, pokoj, spravodlivosť, spása. A hľa, prichádzame pred dieťa do maštaľky, pred najkoncentrovanejšie stelesnenie slabosti, bezbrannosti a chudoby, akú si len človek vie predstaviť. Obraz chudoby a bezbrannosti dopĺňajú ešte dve osoby, Mária a Jozef, pre ktoré nebolo miesta v pohostinstve. Môže priniesť pokoj a spravodlivosť pre celý svet niekto, kto nemá ani vlastný dom, v ktorom by sa narodil? V čase Ježišovho narodenia iní hovorili o pokoji a spravodlivosti pre celý svet, napríklad aj samotný rímsky cisár Augustus, ktorý bol spomenutý na začiatku dnešného úryvku evanjelia. Evanjelista spomenul Augusta preto, aby pripomenul moc a bohatstvo cisárskeho Ríma, aby vytvoril ešte väčší kontrast s dieťaťom, ktoré sa narodilo v tmavom kúte Júdska. Cisár Augustus sa nechával menovať spasiteľom a kráľom pokoja. Po ňom každý cisár, ktorý zasadol na trón, bol pozdravovaný nápisom vyrazenom na minciach, ktoré ho označovali ako „obnoviteľa sveta a očakávaného národmi a žiariace svetlo. A je pravda, že ľudia až do toho dňa rozmýšľali vždy tak. Že totiž iba ten, kto je silný, kto má vojsko, kto vládne, môže iným vnútiť mier a tak môže priniesť záchranu. Boh však všetky tieto falošné ľudské istoty prevrátil narodením Ježiša Krista. Boh, píše sv. Pavol, vyvolil si, čo je svetu bláznivé, hlúpe, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil slabých. A čo je pre svet hlúpejšie ako chudoba? A čo je pre svet slabšie ako dieťa?
Preto sa Boh rozhodol dať nám toto znamenie dieťa v jasliach, chudobné, bezbranné. Iba Boh mohol vymyslieť taký úplný zvrat ľudskej logiky, iba On mohol ohlásil také silné nie tomu, čo ľudia vždy stavali na vrchol svojej stupnice hodnôt bohatstvu, moci, poctám, autorite.
My sami neboli by sme nikdy pomysleli na to, ale teraz to vieme a tešíme sa a hovoríme s radosťou nášmu Bohu áno. Ty si skryl tieto veci pred múdrymi a rozumnými, pred veľkými v ľudskom poriadku, a zjavil si ich malým. Áno, Otče, tak sa ti zapáčilo. Veľký, mocný, silný od dnešného dňa nevyvolávajú v nás už viac strach, ako to bolo predtým. Múdrych a mocných si priviedol do rozpakov a toho znakom je odteraz až navždy Dieťa v jasliach. Bezbranné a chudobné. Ježiš sa mohol narodiť aj v Ríme, v cisárskom paláci, ako syn najmocnejšieho muža vtedajšieho sveta. Jeho vtelenie do rodiny cisára by bolo mohlo byť aj
teologicky úplne dokonalé, aj tam by sa Ježiš mohol stať pravým Bohom a pravým človekom. Ale dnes si uvedomujeme, že keby sa tak stalo, bolo by to iné. Ježišu, tak by si bol schválil, čo si my ľudia stále myslíme. Nič nové by sa nebolo začalo. Na svet by nebol vstúpil nový smer. Pre teba ešte viac a dôležitejšie ako stať sa len človekom bolo stať sa človekom chudobným a slabým. Tým si dal skutočnú nádej chudobným sveta, opusteným, tým, ktorí nič neznamenajú. Dal si nádej celému ľudu, celému svetu, lebo všetci nemôžu byť bohatí, vzdelaní a silní v tomto svete, ale všetci sa môžu stať skromnými, pokornými pred Bohom. A ty svojím narodením v chudobe a slabosti chceš priviesť človeka k skromnosti a pokore pred Bohom.
A teraz, milí bratia a sestry, obráťme naše myšlienky k Eucharistii, k sláveniu sv. omše. Dieťa v jasliach, chudobné a bezbranné, nám sprítomňuje ešte aj iný znak, nemenej pokorný, znak chleba na oltári. Posvätného chleba Eucharistie, Svätého prijímania. Čo povieme Ježišovi v túto noc, my, spoločenstvo zhromaždené v jeho mene? Veď práve Vianoce sú pre väčšinu z nás osobitným dňom stretnutia s Ježišom v Eucharistii. Povedzme mu jednoducho: Vďaka za tvoj príchod v slabosti a chudobne. A nauč nás, Ježišu, rešpektu, úcte, skromnosti a pokore pred Bohom. Amen.
